V nedávnych rokoch sa čoraz viac pozornosti venovalo
údajnému nebezpečenstvu "popretia holokaustu". Politici, noviny a
televízia varujú pred rastúcim vplyvom tých, ktorí odmietajú
tvrdenie o holokauste, že okolo 6 miliónov európskych Židov bolo
systematicky vyhladzovaných počas 2. svetovej vojny, väčšina z
nich v plynových komorách. V niektorých krajinách, vrátane
Izraela, Francúzska, Nemecka a Rakúska (dnes už vo viacerých
krajinách, vrátane Slovenska - pozn. prekl.) je "popieranie
holokaustu" trestným činom a "popierači" boli trestaný vysokými
pokutami a pobytmi vo väzení. Niektorí zúriví vodcovia židovskej
komunity volajú po podobných opatreniach proti "popieračom" v
Severnej Amerike. V Kanade David Matas, Senior Counsel pre "Ligu
pre ľudské práva" sionistickej organizácie B'nai B'rith, hovorí:
(1)
Holokaust bol vraždou šiestich miliónov Židov, vrátane dvoch
miliónov detí. Popretie holokaustu je druhou vraždou tých istých
šiestich miliónov. Najprv boli vyhasené ich životy, potom ich smrť.
Osoba, ktorá popiera holokaust, sa sama stáva časťou zločinu
holokaustu.
V tejto kontroverzii sa často prehliada kritická otázka:
Čo
vlastne predstavuje "popretie holokaustu?"
Šesť miliónov?
Mal by byť niekto považovaný za "popierača holokaustu", pretože
neverí - na čom Matas a iní trvajú - že šesť miliónov Židov bolo
počas 2. svetovej vojny zavraždených? Toto číslo bolo citované
Medzinárodným vojenským tribunálom v Norimbergu počas rokov 1945 -
1946. Uvádza sa: "politika, presadzovaná (nemeckou vládou) vyústila
v zavraždenie šiestich miliónov Židov, z ktorých 4 milióny boli
zavraždené vo vyhladzovacích zariadeniach" (2) Ale ak je tomu tak,
potom by niektorí z najprominentnejších historikov holokaustu mohli
byť považovaní za "popieračov". Profesor Raul Hilberg, autor
štandardnej práce "Destruction of the European Jews" (Skaza
európskych Židov), neakceptuje, že zomrelo 6 miliónov Židov. Ako
celkový počet mŕtvych (zo všetkých príčin) uvádza 5.1 milióna.
Gerald Reitlinger, autor práce "The Final Solution" (Konečné
Riešenie), podobne neakceptuje 6 miliónov. Tento autor odhaduje
počet židovských mŕtvych na cca 4.6 miliónov, ale pripustil, že ide
o odhad, kvôli nedostatku dôveryhodných informácií.
Ľudské mydlo?
Je niekto "popieračom holokaustu", ak hovorí, že nacisti
nepoužívali tuk zo Židov na výrobu mydla? Po preskúmaní všetkých
dôkazov (vrátane skutočného kusu mydla, poskytnutého Sovietmi),
Norimberský tribunál vo svojom rozsudku vyhlásil, že "v niektorých
prípadoch existovali pokusy využiť tuk z tiel obetí v komerčnej
výrobe mydla." (3) V roku 1990 však izraelská oficiálna agentúra pre
pamiatku holokaustu Yad Vashem "prepísala históriu" pripustiac, že
tvrdenie o výrobe mydla nebolo pravdivé. "Historici došli k záveru,
že mydlo nebolo vyrábané z ľudského tuku. Keď také množstvo ľudí
popiera, že sa holokaust skutočne odohral, prečo im dať niečo, čo
môžu použiť proti pravde?" povedal úradník Yad Vashem Shmuel
Krakowski. (4)
Konferencia vo Wannsee?
Je niekto "popieračom holokaustu", ak neakceptuje tvrdenie, že
konferencia nemeckých úradníkov vo Wansnsee v januári 1942 bola
uskutočnená s cieľom zorganizovať alebo koordinovať program
systematického masového vraždenia európskych Židov? Ak je tomu tak,
potom sa izraelský historik Yehuda Bauer musí mýliť - a je teda
"popieračom holokaustu" - pretože nedávno vyhlásil: "Verejnosť stále
dookola opakuje hlúpe tvrdenie, že vo Wannsee sa začalo s
vyhladzovaním Židov." Podľa Bauerovho názoru Wannsee bolo
stretnutím, no ťažko "konferenciou" a "len málo z toho, čo tam bolo
povedané, bolo detailne vykonané." (5)
Politika vyhladzovania?
Je niekto "popieračom holokaustu", ak hovorí, že neexistoval
žiaden Hitlerov rozkaz na vyhladenie európskych Židov? V istej dobe
by bolo odpoveďou "áno". Historik holokaustu Raul Hilberg napríklad
napísal vo vydaní svojej knihy z roku 1961 (Skaza európskych Židov),
že existovali dva Hitlerove rozkazy na zničenie európskych Židov:
prvý, vydaný na jar 1941, a druhý krátko potom. Ale Hilberg
odstránil zmienku o akomkoľvek takomto rozkaze z revidovanej,
trojzväzkovej edície svojej knihy, vydanej v roku 1985. (6) Ako
poznamenal historik holokaustu Christopher Browning: (7)
V novom vydaní boli všetky odkazy na Hitlerovo rozhodnutie
alebo rozkaz pre "Konečné riešenie" systematicky vymazané. Pochovaná
na konci jedinej poznámky pod čiarou stojí osamotený odkaz:
"Chronológia a podmienky poukazujú na Hitlerovo rozhodnutie pred
koncom leta." V novej edícii neboli učinené žiadne rozhodnutia a
neboli vydané žiadne rozkazy.
Nedostatok pádnych dôkazov pre Hitlerov rozkaz o vyhladení
prispel ku kontroverzii, ktorá rozdeľuje historikov holokaustu na
"intencionalistov" a "funkcionalistov". Prvá skupina tvrdí, že
existovala premyslená politika vyhladzovania, nariadená Hitlerom,
kým druhá skupina sa pridržiava názoru, že nemecká vojnová politika
"konečného riešenia" sa vyvinula na nižších stupňoch ako odpoveď na
príslušné podmienky. Ale kritickým bodom v tomto prípade je: napriek
získaniu doslova ton nemeckých dokumentov po vojne, nik nemôže
ukázať na dokumentárnu evidenciu vojnového rozkazu o vyhladzovaní,
plánu či programu. Toto tvrdenie pripustil profesor Hilberg počas
svojho svedectva v procese s nemecko-kanadským vydavateľom Ernstom
Zündelom v roku 1985. (8)
Osvienčim
Čo vlastne predstavuje "popretie holokaustu"? Tvrdenie, že väčšina
osvienčimských väzňov zomrela na choroby a nie kvôli systematickému
vyhladzovaniu v plynových komorách by iste bolo "popretím". Ale
možno nie. Židovský historik Arno J. Mayer, profesor princetonskej
univerzity, napísal vo svojej štúdii z roku 1988 "Why Did the
Heavens Not Darken?: The "Final Solution" in History" (Prečo
nestmavli nebesá?: "Konečné riešenie" v histórii): ... From 1942 do
roku 1945, určite v Osvienčime, ale pravdepodobne všade, viac Židov
zomrelo z takzvaných "prirodzených" príčin než z príčin
"neprirodzených"." (9) Dokonca i odhady počtov ľudí, ktorí zomreli v
Osvienčime - údajne hlavnom vyhladzovacom centre - nie sú viac jasne
určené. Na povojnovom Norimberskom tribunáli Spojenci obvinili
Nemcov z vyhladenie štyroch miliónov ľudí v Osvienčime (10). Do roku
1990 uvádzala tabuľa na pamätníku v Osvienčime: "Štyri milióny ľudí
tu v rokoch 1940 až 1945 trpelo a zomrelo rukami nacistických
vrahov". (11). Počas svojej návštevy tábora v roku 1979 pápež Ján
Pavol II stál pred týmto pamätníkom a požehnal štyrom miliónom
obetí. Je "popretím holokaustu" spochybnenie týchto štyroch
miliónov? Dnes nie. V júli 1990 poľské štátne múzeum v Osvienčime,
spolu s izraelským centrom holokaustu Yad Vashem usúdili, že počet 4
milióny je hrubým nadhodnotením, a odkazy na tento počet boli
následne z osvienčimského pamätníka odstránené. Izraelskí a poľskí
úradníci oznámili hypotetický revidovaný počet cca 1.1 milióna
mŕtvych v Osvienčime (12). V roku 1993 francúzsky výskumník
holokaustu Jean-Claude Pressac vo veľmi diskutovanej knihe o
Osvienčime odhadol, že celkovo v tábore počas vojny zomrelo cca 775
tisíc ľudí. (13) Profesor Mayer uznáva, že otázka, koľko ľudí
skutočne zomrelo v Osvienčime, ostáva otvorená. Vo svojej spomínanej
knihe "Why Did the Heavens Not Darken?" napísal (s. 366):
... Mnoho otázok ostáva otvorených... Koľko tiel bolo v
Osvienčime spálených? Koľko ľudí tam zomrelo? Aká bol národný,
náboženský a etnický rozklad v tomto spoločenstve obetí? Koľko z
nich bolo odsúdených na smrť "prirodzenou" smrťou a koľko z nich
bolo zámerne zavraždených? A aký bol podiel Židov medzi chladnokrvne
zavraždenými, medzi tými splynovanými? Na tieto otázky nemáme v
tejto dobe odpovede.
Plynové komory
Čo tak popieranie existencie vyhladzovacích "plynových komôr"?
Taktiež tu Mayer podáva prekvapivé tvrdenie (na strane 362 svojej
knihy): "Zdroje pre štúdium plynových komôr sú zriedkavé a
nedôveryhodné." Aj keď Mayer verí, že takéto komory v Osvienčime
existovali, poukazuje na to, že
väčšina z toho, čo je známe, je založené na vyhláseniach
nacistických úradníkov a katov na povojnových tribunáloch a na
spomienkach prežijúcich a svedkov. Toto svedectvo musí byť
starostlivo skúmané, pretože môže byť ovplyvnené zložitými
subjektívnymi faktormi.
Hössovo svedectvo
Tohoto jedným príkladom by mohlo byť svedectvo Rudolfa Hössa,
dôstojníka SS, ktorý slúžil ako veliteľ v Osvienčime. Vo svojom
rozsudku Norimberský vojnový tribunál citoval dlhú časť zo svojho
svedectva na podporu svojich nálezov vyhladzovania. (14) Dnes je
dobre známe, že Hössovo kritické svedectvo, ako aj jeho tzv.
"priznanie" (ktoré bolo taktiež citované Norimberským tribunálom),
nie sú len falošné, ale boli získané bitím bývalého veliteľa skoro
na smrť. (15). Hössova žena a deti boli taktiež zastrašované smrťou
a deportáciou na Sibír. Vo svojom vyhlásení - ktoré by dnes nebolo
prijateľné v žiadnej americkej súdnej sieni - Höss vypovedal o
existencii vyhladzovacieho tábora, nazvaného "Wolzek". V skutočnosti
žiaden takýto tábor neexistoval. Ďalej tvrdil, že počas doby, keď
pôsobil ako veliteľ Osvienčimu, 2.5 milióna ľudí bolo vyhladených, a
ďalších 500 tisíc zomrelo na choroby. (16) Dnes žiaden uznávaný
historik neuznáva tieto počty. Höss si zrejme želal povedať hocičo,
podpísať a urobiť čokoľvek, aby zastavil mučenie, a aby sa pokúsil
zachrániť seba i svoju rodinu.
Súdnoznalecké skúmania
Vo svojej knihe z roku 1988 profesor Mayer požaduje "vykopávky na
miestach vraždenia a v ich bezprostrednom okolí" na lepšie poznanie
o plynových komorách. V skutočnosti sa takéto skúmania uskutočili.
Prvé skúmanie sa uskutočnilo v roku 1988 americkým konzultantom
pre popravčie zariadenia, Fredom A. Leuchterom, Jr. Tento vykonal
súdnoznalecké skúmanie priamo na mieste údajných plynových komôr. Po
starostlivom skúmaní údajných vražedných zariadení Leuchter usúdil,
že tieto miesta neboli používané - a nemohli byť používané - ako
vražedné plynové komory. Ba čo viac, analýza vzoriek, zozbieraných
Leuchterom zo stien a podláh údajných plynových komôr nepreukázala
žiadne, resp. len minimálne stopy kyanidu, aktívnej zložky Zyklonu
B, pesticídu, údajne používaného na vraždenie Židov v Osvienčime.
(17)
Tajné súdnoznalecké skúmanie (a následná správa) z poverenia
osvienčimského štátneho múzea, vykonaného Inštitútom pre
súdnoznalecký výskum v Krakowe potvrdilo Leuchterove nálezy, že na
miestach údajných plynových komôr sa dali nájsť minimálne alebo
žiadne stopy kyanidu. (18) Význam týchto zistení je evidentný, keď
sa výsledky súdnoznaleckých skúmaní údajných vražedných plynových
komôr porovnali s výsledkami skúmania osvienčimských dezinfekčných
zariadení, kde sa Zyklon B používal na dezinfekciu matracov a šiat.
Kým na miestach údajných plynových komôr sa dali nájsť len minimálne
alebo žiadne stopy kyanidu, na stenách a podlahe táborových
dezinfekčných komôr sa našli masívne stopy kyanidu.
Ďalšiu súdnoznaleckú štúdiu vykonal nemecký chemik Germar Rudolf.
Na základe svojho skúmania na mieste tábora a analýzy vzoriek,
certifikovaný chemik a kandidát na doktora zhrnul: "Z
chemicko-technických dôvodov sa údajné masové plynovania kyselinou
kyanovodíkovou v plynových komorách nemohli uskutočniť...Údajné
zariadenia pre masové vraždenie v Osvienčime a Birkenau neboli pre
tento zámer vhodné..." (19)
Nakoniec existuje štúdia rakúskeho strojného inžiniera Waltera
Lüftla, uznávaného experta v početných súdnych prípadoch, a bývalého
prezidenta rakúskej profesionálnej asociácie strojných inžinierov.
Vo svojej správe v roku 1992 nazval údajné masové vyhladzovanie
Židov v plynových komorách "technicky nemožným". (20)
Zdiskreditovaná perspektíva
Čo teda predstavuje "popretie holokaustu"? Tí, ktorí obhajujú
kriminálne postihy "popieračov holokaustu" zrejme stále žijú v svete
z roku 1946, kedy Spojenci na Norimberskom tribunáli predniesli svoj
verdikt. Ale nálezy Tribunálu nemôžu byť viac pokladané za platné.
Pretože spočívali na tak nedôveryhodných dôkazoch ako je Hössovo
svedectvo, niektoré z jeho najkritickejších nálezov sú dnes
zdiskreditované. Kvôli svojim vlastným zámerom sa mocné záujmové
skupiny zúfalo snažia udržať podstatnú diskusiu o holokauste ako
tabu. Jedným zo spôsobov, ako tak učiniť, je zámerne označovať
revizionistických učencov ako "popieračov". Ale pravda nemôže byť
potláčaná naveky. Existuje veľmi reálna a rastúca kontroverzia
týkajúca sa toho, čo sa skutočne prihodilo európskym Židom počas 2.
svetovej vojny. Nech je táto otázka zodpovedaná rovnako ako všetky
veľké historické kontroverzie: prostredníctvom slobodného výskumu a
otvorenej diskusie v našich magazínoch, novinách a školských
triedach.
Poznámky
1. Globe and Mail (Toronto), Jan. 22, 1992.
2. Trial of the Major War Criminals Before the International
Military Tribunal (IMT "blue series"), Vol. 22, s. 496.
3. IMT "blue series," Vol. 22, s. 496.
4. Globe and Mail (Toronto), April 25, 1990; Viď taktiež: M.
Weber, "Jewish Soap," The Journal of Historical Review, Summer
1991.
3. Canadian Jewish News (Toronto), Jan. 30, 1992.
4. Viď: Barbara Kulaszka, ed., Did Six Million Really Die: Report
of the Evidence in the Canadian 'False News' Trial of Ernst Zndel
(Toronto: Samisdat, 1992), s. 192, 300, 349.
5. "The Revised Hilberg," Simon Wiesenthal Annual, Vol. 3, 1986,
s. 294.
6. B. Kulaszka, ed., Did Six Million Really Die (Toronto: 1992),
s. 24-25.
7. A. Mayer, Why Did the Heavens Not Darken?: The 'Final Solution'
in History (Pantheon, 1988), s. 365.
8. Nuremberg document 008-USSR.; IMT "blue series," Vol. 39, s.
241, 261.
9. B. Kulaszka, ed., Did Six Million Really Die (Toronto: 1992),
s. 441.
10. Y. Bauer, "Fighting the Distortions," Jerusalem Post (Israel),
Sept. 22, 1989; Auschwitz Deaths Reduced to a Million," Daily
Telegraph (London), July 17, 1990; "Poland Reduces Auschwitz Death
Toll Estimate to 1 Million," The Washington Times, July 17, 1990.
11. J.-C. Pressac, Les Cr¦metoires d'Auschwitz: La machinerie du
meurtre de masse (Paris: CNRS, 1993). Viď takisto: R. Faurisson,
"Jean-Claude Pressac's New Auschwitz Book," The Journal of
Historical Review, Jan.-Feb. 1994, s. 24.
12. IMT "blue series," Vol. 22, p. 485; Nuremberg document 3868-PS
(USA-819), in IMT "blue series," Vol. 33, s. 275-279.
13. Rupert Butler, Legions of Death (England: 1983), s. 235-237;
C. Hitchens, "Whose History is it?," Vanity Fair (New York), Dec.
1993, s. 117.
14. Viď: R. Faurisson, "How the British Obtained the Confession of
Rudolf Hoess," The Journal of Historical Review, Winter 1986-87,
s. 389-403.
15. Deluxe vydanie The Leuchter Report je k dostaniu u IHR za
$20.00, plus $2.00 poštovné.
16. Kompletný text tejto správy bol v anglickom jazyku publikovaný
v The Journal of Historical Review, Summer 1991.
17. G. Rudolf, Gutachten ueber die Bildung und Nachweisbarkeit von
Cyanidverbindungen in den 'Gaskammern' von Auschwitz (London:
1993). Viď: The Journal of Historical Review, Nov.-Dec. 1993, s.
25-26.
18. "The 'Lueftl Report'," The Journal of Historical Review,
Winter 1992-93.
