Viac než 40 rokov naháňal Simon Wiesenthal stovky "nacistických
zločincov" zo svojho viedenského "Židovského dokumentačného centra". Za
svoju prácu ako najznámejšieho svetového "lovca nacistov" bol ocenený
niekoľkými čestnými doktorátmi a množstvom vyznamenaní, vrátane nemeckého
najvyššieho ocenenia. Na oficiálnej slávnosti v Bielom dome v auguste 1980
ho prezident Carter so slzami v očiach vyznamenal zvláštnou zlatou
medailou, udelenou Kongresom USA. Prezident Reagan ho v novembri 1988
vyzdvihoval ako jedného zo "skutočných hrdinov" 20. storočia.
Táto žijúca legenda bola v určitých náznakoch zobrazená dnes už zosnulým
Laurence Olivierom vo fantasy filme z roku 1978 "Chlapci z Brazílie" a
Benom Kingsleym v televíznom filme HBO "Vrahovia medzi nami: Príbeh Simona
Wiesenthala" z roku 1989. Jeho meno nesie jedna z najprominentnejších
organizácií na pamiatku holokaustu - The Simon Wiesenthal Center of Los
Angeles.
Wiesenthalova povesť ako morálnej autority je nezaslúžená. Muž, ktorého
The Washington Post nazval "Mstiacim sa anjelom holokaustu", má málo
známy, ale zato dobre zdokumentovaný záznam bezohľadnej neúcty voči
pravde. Wiesenthal klamal vo svojich vojnových skúsenostiach, prikrášľoval
svoje povojnové úspechy "lovca nacistov" a rozširoval podlé klamstvá o
údajných nemeckých zverstvách
Rôzne verzie
Szymon (Simon) Wiesenthal sa narodil 31. decembra 1908 v Buczacz, meste
v haličskej provincii (dnešnej Ukrajine), na vtedajšom okraji
Rakúsko-uhorskej monarchie. Jeho otec bol prosperujúcim obchodníkom s
cukrom.
Napriek všetkému, čo o ňom bolo napísané, to, čo Wiesenthal robil počas
vojnových rokov v nemeckej okupácii, zostáva nejasné. V troch rôznych
výpovediach podal konfliktné verzie svojich vojnových aktivít. Prvé
svedectvo bolo pod prísahou počas dvojdňového vyšetrovania v máji 1948,
ktoré vykonala oficiálna norimberská komisia USA pre vojnové zločiny.
Druhá verzia je zhrnutím jeho života, ktoré bolo časťou "Aplikácie pre
pomoc" Medzinárodnej komisii pre utečencov z januára 1949 (a tretia
verzia bola podaná v jeho autobiografii "Vrahovia medzi nami", prvýkrát
publikovanej v roku 1967.
Sovietsky inžinier alebo továrenský mechanik?
Pri svojom vypočúvaní v roku 1948 Wiesenthal vyhlásil, že "v rokoch 1939
až 1941" bol "hlavným sovietskym inžinierom, pracujúcim vo Ľvove a
Odesse" (5) Zhodne s týmto uviedol vo svojom vyhlásení z roku 1949 že od
decembra 1939 až do apríla 1940 pracoval ako architekt pri čiernomorskom
prístave v Odesse. Ale podľa jeho autobiografie strávil obdobie medzi
polovicou septembra 1939 až júnom 1941 v Sovietmi ovládanom Ľvove, kde
pracoval ako "mechanik v továrni na posteľné pružiny" (6)
'Relatívna sloboda'
Po prevzatí kontroly nad Haličom Nemcami v júni 1941 bol Wiesenthal
načas internovaný v koncentračnom tábore Janowska, blízko Ľvova, odkiaľ
bol presunutý o niekoľko mesiacov neskôr do tábora, spojeného s
opravárenskými prácami na Ostbahn (OAW) v Ľvove. Wiesenthal vo svojej
autobiografii uviedol, že tam pracoval ako "technik a projektant", že sa s
ním viac-menej zaobchádzalo dobre, a že jeho priamy nadriadený, ktorý bol
"tajne antifašista", mu dokonca dovolil vlastniť dve pištole. Wiesenthal
mal svoju vlastnú kanceláriu v "malej drevenej búde" a tešil sa
"relatívnej slobode a bolo mu umožnené vychádzať za drôty".(7)
Partizán?
Ďalšia časť Wiesenthalovho života - od októbra 1943 do júna 1944 - je
najtemnejšia a jeho verzie tohto obdobia sú protichodné. Počas svojho
vypočúvania v roku 1948 Wiesenthal uviedol, že utiekol z tábora Janowska a
pridal sa k "partizánskej skupine, ktorá operovala v oblasti
Tarnopol-Kamenopodolsk".(8) Wiesenthal uviedol: "Bol som partizánom od 6.
októbra 1943 až do polovice februára 1944", a vyhlásil, že jeho jednotka
bojovala proti ukrajinským silám - divízii SS Galizien a nezávislej UPA
(Ukrajinskaja Pivstanča Armija, tzv. banderovci - pozn. prekladateľa). (9)
Wiesenthal uviedol, že získal hodnosť poručíka a potom majora, a bol
zodpovedný za budovanie bunkrov a zákopov. Aj keď to výslovne neuviedol,
naznačil, že táto (údajná) partizánska jednotka bola časťou Armii Ludowej,
poľskej komunistickej bojovej zložky, založenej a kontrolovanej Sovietmi.
(10)
Uviedol, že spolu s ďalšími partizánmi prenikol vo februári 1944 do
Ľvova, kde boli "ukrytí priateľmi zo skupiny Armie Ludowej". 13. júna 1944
bola jeho skupina zajatá nemeckou tajnou poľnou políciou (aj keď židovskí
partizáni, prichytení v úkrytoch boli často strieľaní na mieste,
Wiesenthal uvádza, že bol nejakým spôsobom ušetrený). Skoro podobnú verziu
Wiesenthal podáva vo svojom vyhlásení z roku 1949. Uviedol, že na začiatku
októbra 1943 unikol z internácie a potom "bojoval proti Nemcom ako
partizán v lese" 8 mesiacov - od 2. októbra 1943 do marca 1944. Potom bol
"v úkryte" vo Ľvove od marca do júna 1944.
Wiesenthal rozpráva vo svojej autobiografii z roku 1967 úplne iný
príbeh. Udáva, že po úteku z OAW 2. októbra 1943 žil v úkryte v domoch
rôznych priateľov do 13. júna 1944, keď bol objavený poľskou a nemeckou
políciou a navrátený do koncentračného tábora. Nespomína žiadnych
partizánov alebo partizánsku činnosť. (11)
Podľa svojej výpovede z roku 1948 a autobiografie z roku 1967 sa 15.
júna 1944 pokúsil spáchať samovraždu podrezaním žíl. Pozoruhodne bol však
zachránený nemeckými SS doktormi a liečil sa v nemocnici SS.(12) Zostal
začas v ľvovskom koncentračnom tábore s "dvojitými porciami" jedla a
potom, uvádza vo svojej autobiografii, bol premiestnený do rôznych
pracovných táborov. Zostávajúce chaotické mesiace prežil v rôznych
pracovných táboroch, až do svojho oslobodenia americkými jednotkami v
rakúskom Mauthausene 5. mája 1945. (13) Vymyslel si Wiesenthal svoju
minulosť hrdinského partizána? Alebo sa neskôr snažil potlačiť do úzadia
svoj záznam komunistického bojovníka? Alebo je pravda úplne odlišná - a
príliš hanebná na to, aby sa dala priznať?
'Nacistický agent'?
Pracoval Wiesenthal dobrovoľne pre svojich utláčateľov? To bolo
obvinenie, vznesené bývalým rakúskym kancelárom Brunom Kreiskym, ktorý bol
sám židovského pôvodu, dlhoročným vodcom rakúskej strany socialistov.
Počas interview so zahraničnými novinármi v roku 1975 Kreisky obvinil
Wiesenthala z používania "mafiánskych metód", odmietol jeho pretvárku ako
"morálnej autority" a naznačil, že Wiesenthal bol agent nemeckých úradov.
Niektoré z jeho poznámok, ktoré sa objavili v rakúskom vedúcom magazíne
Profil, zahrňovali: (14)
Skutočne poznám pána Wiesenthala len z tajných správ, a tie sú veľmi
zlé, veľmi odporné. Povedal som to ako federálny kancelár ... A hovorím,
že pán Wiesenthal mal odlišný vzťah ku Gestapu ako som mal ja. Áno, a to
sa dá dokázať. Nemôžem (teraz) povedať viac. Všetko ostatné poviem na
súde.
Môj vzťah s Gestapom nie je dvojzmyselný. Bol som jeho zajatcom, väzňom
a bol som väznený. Jeho vzťah bol odlišný, môžem povedať, a to sa jasne
ukáže. Je dosť zlé to, čo som už tu uviedol. Ale on sa nemôže očistiť
mojim obvinením z nactiutŕhania v tlači, ako si možno želá. Nie je to
také jednoduché, pretože to znamená veľký súdny prípad ... Človek ako on
nemá právo predstierať, že je morálnou autoritou. To je to, čo vravím.
Nemá právo... Či človek, ktorý, podľa mňa, je agentom, áno, to je
pravda, a ktorý používa mafiánske metódy... Takýto človek musí ísť...
Nie je žiadnym gentlemanom, a povedal by som, aby som to objasnil,
nestane sa morálnou autoritou, pretože ňou nie je... Nemal by
predstierať, že je morálnou autoritou ... Hovorím, že pán Wiesenthal žil
v tom čase v nacistickej sfére vplyvu bez toho, aby bol prenasledovaný.
Správne? A žil otvorene bez prenasledovania, že? A azda viete, ak viete,
čo sa dialo, že nik by takto neriskoval. Nebol "ponorkou", to jest v
úkryte, ale namiesto toho bol úplne otvorený bez potreby, či dokonca s
rizikom perzekúcie. Myslím si, že to je dosť. Existovalo množstvo
príležitostí byť agentom. Nemusel byť agentom Gestapa. Bolo mnoho
ďalších služieb.
Ako odpoveď na tieto zdrvujúce slová Wiesenthal začal snahy na začatie
súdneho konania proti kancelárovi. Nakonec však obaja ustúpili od hlavnej
právnej zrážky.
Mauthausenské mýty
Predtým, ako sa stal slávnym ako "lovec nacistov", zviditeľnil sa ako
propagandista. V roku 1946 Wiesenthal publikovať KZ Mauthausen,
85-stranovú prácu, ktorá pozostáva predovšetkým z jeho vlastných
amatérskych náčrtov, ktoré mali reprezentovať hrôzy koncentračného tábora
Mauthausen. Jedna kresba vykresľovala troch väzňov ktorí boli priviazaní
ku kolom a brutálne zavraždení Nemcami. (15)
Tento náčrt je úplne falošný, bol okopírovaný - s určitými zmenami - z
fotografií, ktoré boli uverejnené magazínom Life v roku 1945, a ktoré
zaznamenávali akciu popravčej čaty v decembri 1944 - popravu troch
nemeckých vojakov, ktorí boli prichytení pri špionáži za líniami počas
"Bitky o výbežok" (Battle of the Bulge) (16) Zdroj Wiesenthalovej kresby
je hneď zjavný pre každého, kto ich porovnáva s fotografiami v Life
magazíne. (17)
Nezodpovedný charakter tejto knihy je taktiež zobrazený Wiesenthalovým
obsažným citovaním údajného "priznania na smrteľnej posteli" veliteľa
Mauthausenu Franza Ziereisa, podľa ktorého bolo v neďalekom tábore
Hartheim splynovaných 4 milióny ľudí. (18) Toto tvrdenie je úplne absurdné
a žiaden seriózny historik holokaustu ho neakceptuje. (19) Podľa
Ziereisovho "priznania", citovaného Wiesenthalom, Nemci taktiež údajne
zavraždili ďalších 10 miliónov ľudí v Poľsku, Litve a Lotyšsku. (20) V
skutočnosti bolo toto "priznanie" vynútené mučením. (21)
Po mnohých rokoch Wiesenthal ohľadom Mauthausenu stále klamal. V
interview pre denník USA Today v roku 1983 o svojich skúsenostiach v
Mauthausene povedal: "Bol som jedným z 34 väzňov nažive, zo 150 tisíc,
ktorí tam boli poslaní." (22) To je otvorené klamstvo. Roky neboli zrejme
zhovievavé voči Wiesenthalovej mysli, pretože vo svojej vlastnej
autobiografii napísal, že "skoro 3000 väzňov zomrelo v Mauthausene potom,
čo nás Američania oslobodili 5. mája 1945." (23) Ďalší bývalý väzeň,
Evelyn Le Chene, uviedla vo svojej štandardnej práci o Mauthausene, že pri
oslobodení tábora tam bolo 64 tisíc väzňov. (24) A podľa Enclyclopaedia
Judaica prežilo internáciu v mauthausenskom komplexe minimálne 212 tisíc
väzňov. (25)
Po vojne Wiesenthal pracoval pre OSS (predchodca CIA) a kontrarozviedku
US Army (CIC). Taktiež bol podpredsedom Židovského ústredného výboru v
americkej okupačnej zóne Rakúska. (26)
'Ľudské mydlo'
Wiesenthal dal do obehu a venoval kredit jednému z najhanlivejších
tvrdení holokaustu, obvinenie, že Nemci vyrábali mydlo z mŕtvol
zavraždených Židov. Podľa tejto rozprávky písmená "RIF" na kusoch Nemcami
vyrábaného mydla predstavovali skratku pre "Čistý židovský tuk" ("Rein
judisches Fett"). V skutočnosti tieto iniciály predstavovali skratku pre
"Reichstelle für Industrielle Fettversorgung". (27)
Wiesenthal propagoval legendu o "ľudskom mydle" v článkoch,
publikovaných v roku 1946 v novinách rakúskej židovskej komunity Der Neue
Weg. V článku nazvanom "RIF" uvádzal: "Strašné slová "transport na mydlo"
sa prvýkrát objavili na konci roku 1942. Bolo to v (poľskom) Generálnom
Governmente, a továreň sa nachádzala v Haliči, v Belzeku. Od apríla 1942
do mája 1943 bolo v tejto továrni 900 tisíc Židov použitých ako surovina."
Po tom, ako boli mŕtvoly premenené na rôzne suroviny, Wiesenthal uvádzal:
"Zvyšok, zvyšný tuk, bol použitý pre výrobu mydla."
Wiesenthal pokračoval: "Po roku 1942 ľudia v Generálnom Governmente
dobre poznali, čo znamená mydlo RIF. Civilizovaný svet by neveril, akú
radosť pôsobilo nacistom a ich ženám v Generálnom Governemte pomyslenie na
toto mydlo. V každom kuse mydla videli Žida, ktorý tam bol magicky
vložený, a takto mu bolo zabránené stať sa druhým Freudom, Ehrlichom alebo
Einsteinom." (28)
V ďalšom článku, publikovanom v roku 1946, nazvanom "Belzecká továreň na
mydlo", Wiesenthal udával, že masy Židov boli vraždené v sprchách,
napojených na elektrický rozvod. (29)
Ľudia, stlačení dokopy a vedení SS, Litovcami a Ukrajincami, prechádzajú
cez otvorené dvere do "kúpeľa" Naraz sa doň vošlo 500 osôb. Podlaha
"kúpeľne" bola zhotovená z kovu a zo stropu viseli hlavice spŕch. Keď bola
miestnosť plná, SS zapojili do dlážky 5000 V prúd. V tú istú chvíľu začala
tiecť zo spŕch voda. Krátky výkrik a poprava bola skončená. Hlavný SS
lekár menom Schmidt sa presvedčil cez malý priezor, že obete sú mŕtve.
Otvorili sa ďalšie dvere, "komando pre mŕtvoly" vošlo a rýchlo vybralo
mŕtvych. Miestnosť bola pripravená na ďalšiu várku 500 osôb.
Dnes žiaden seriózny historik neakceptuje príbehy o tom, že mŕtvoly
Židov boli používané na výrobu mydla, alebo že o tom, že Židia boli
zabíjaní v Belzeku (či niekde inde) pomocou elektrického prúdu.
Wiesenthalova predstavivosť o histórii nie je liitovaná na 20. storočie.
Vo svojej knihe z roku 1973, nazvanej Sails of Hope, tvrdil, že Krištof
Kolumbus bol tajný Žid, a že jeho slávna cesta do západnej hemisféry v
roku 1492 bola v skutočnosti hľadaním novej domoviny pre európskych Židov.
(30)
Wiesenthal sa, samozrejme, nie vždy mýli. V roku 1975 a opäť v roku 1993
otvorene uznal, že "na nemeckom území neexistovali žiadne vyhladzovacie
tábory". (31) Implicitne tako uznal, že tvrdenia z povojnového
Norimberského tribunálu a iných, že Buchenwald, Dachau a ďalšie tábory v
Nemecku boli "vyhladzovacími tábormi" nie sú pravdivé.
'Výmysly' o Eichmannovi
Počas viac ako 40 rokov "lovenia nacistov" je Wiesenthalova úloha vo
vypátraní a zajatí Adolfa Eichmanna často považovaná za jeho najväčší
úspech.(32) (Eichmann viedol počas 2. svetovej vojny oddelenie SS pre
židovské záležitosti. Bol unesený izraelskými agentami v Argentíne v máji
1960 a obesení v Jeruzaleme po procese, ktorý vzbudil celosvetovú
pozornosť médií).
Ale Isser Harel, izraelský dôstojník, ktorý viedol tím, ktorý uniesol
Eichmanna, jednoznačne vyhlásil, že Wiesenthal nemal "absolútne nič do
činenia" so zajatím. (Harel je bývalým šéfom Mossadu a Shin Bet,
izraelských bezpečnostných agentúr). (33)
Wiesenthal nielenže nemal "žiadnu úlohu" v dopadnutí Eichmanna, vyhlásil
Harel, ale v skutočnosti ohrozil celú operáciu. V 278-stranovom rukopise
Harel pozorne vyvrátil každé Wiesenthalovo tvrdenie o jeho údajnej úlohe v
identifikovaní a zajatí Eichmanna. Tvrdenia Wiesenthala a jeho mnohých
priateľov o jeho údajne kľúčovej v zajatí bývalého dôstojníka SS, povedal
Harel, nemajú žiaden základ v skutočnosti. Mnoho tvrdení a incidentov,
opísaných v dvoch Wiesenthalových knihách, riekol izraelský dôstojník, sú
"úplné výmysly." (34)
"Wiesenthalove správy a vyhlásenia v tom čáse bezpochyby dokazujú, že
nemal žiadnu potuchu o Eichmannovom pobyte" riekol Harel (35) (Napríklad,
tesne pred Eichmannovým dolapením v Argentíne, Wiesenthal tvrdil, že
miestom jeho pobytu je Japonsko a Saudská Arábia.) (36)
Charakterizujúc Wiesenthala ako zjavného oportunistu, Harel zakončil:
"Všetky informácie, poskytnuté Wiesenthalom pred operáciou Eichmann boli
úplne bezcenné a niekedy dokonca zavádzajúce a negatívnej hodnoty." (37)
Bezohľadné obvinenia v prípade Walus
Jeden z Wiesenthalových najokázalejších prípadov sa týkal obyvateľa
Chicaga poľského pôvodu, menom Frank Walus. V liste z 10. decembra 1974
Wiesenthal tvrdil, že Walus "udával Židov Gestapu" v poľskej Czestochowej
a Kielcoch počas vojny. Tento list podnietil vládne vyšetrovanie a legálnu
procedúru. (38) The Washington Post sa prípadom zaoberal v roku 1981 v
článku nazvanom "Nacista, ktorým nikdy nebol: Ako prenasledovanie sudcom,
tlačom a vyšetrovateľmi učinilo z nevinného človeka vojnového zločinca".
Obsiahly článok, ktorého copyright patrí American Bar Association, udáva:
(39)
V januári 1977 vláda USA obvinila obyvateľa Chicaga menom Frank Walus zo
spáchania krutostí v Poľsku počas 2. svetovej vojny.
V nasledujúcich rokoch sa tento továrenský robotník na dôchodku zadĺžil,
aby minul viac ako 60 tisíc dolárov na svoju obhajobu. Sedel v súdnej
sieni, kým jedenásť židovských prežijúcich nacistickú okupáciu Poľska
svedčilo, že ho videli vraždiť deti, starú ženu, mladú ženu, hrbáča a
ďalších...
Množstvo dôkazov ukazuje, že Walus nebol nacistickým vojnovým zločincom,
že počas 2. svetovej vojny v Poľsku ani nebol.
... V atmosfére nenávisti a averzie, hraničiacej s hystériou, vláda
prenasledovala nevinného človeka. V roku 1974 Simon Wiesenthal, slávny
"lovec nacistov" z Viedne, označil Walusa za "Poliaka z Chicaga, ktorý
plnil služby pre Gestapo v getách Czestochowa a Kielce a množstvo Židov
vydal Gestapu."
Chicagský týždenník Reader taktiež informoval o prípade v obšírnom
článku nazvanom "Prenasledovanie Franka Walusa: Vláda USA požadovala
vojnového zločinca. Tak s pomocou Simona Wiesenthala, izraelskej polície,
miestnej tlače a sudcu Juliusa Hoffmana, jedného vynašli""(40). Článok
uvádza:
... Je logické predpokladať, že "správy" obdržané Wiesenthalom (proti
Walusovi) boli v skutočnosti len chýry ... Inými slovami, Simon Wiesenthal
nemal proti Walusovi žiadne dôkazy. Napriek tomu ho obvinil.
Kým (sudca) Hoffman prerokúval Walusov prípad, v televízii sa preberal
holokaust. Počas rovnakej doby, v apríli 1978 Simon Wiesenthal prišiel do
Chicaga, kde poskytoval rozhovory, ktoré mu mali priniesť kredit v prípade
Walus. "Ako lovec nacistov pomohol nájsť Walusa" bol nadpis článku Boba
Olmsteada v Sun-Times. Wiesenthal pre Sun-Times povedal, že "nikdy sa v
prípade nepomýlil". "Viem, že tisícky ľudí čakajú na moju chybu", povedal.
Až po vyčerpávajúcej právnej bitke bol človek, ktorý bol znevažovaný a
fyzicky napádaný ako "mäsiar z Kielcov", konečne schopný dokáať, že
vojnové obdobie prežil ako mierumilovný poľnohospodársky robotník v
Nemecku. Frank Walus zomrel v auguste 1994, zlomený a zatrpknutý, sklamaný
človek.
Wiesenthalova bezohľadnosť v prípade Walus by mala stačiť na jeho
permanentnú diskreditáciu ako zodpovedného vyšetrovateľa. Ale jeho
teflónová reputácia prežila aj tento prípade.
Omyly o Menegelem
Mnoho z Wiesenthalovho mýtu sa zakladá na jeho honbe za Josefom
Mengelem, lekárovi z Osvienčimu, známemu ako "Anjel smrti". Znova a znova
Wiesenthal tvrdil, že je Mengelemu v pätách. Wiesenthal uvádol, že jeho
informátori "videli" alebo "tesne minuli" nepolapiteľného lekára v Peru,
Chile, Brazílii, Španielsku, Grécku a na šiestich miestach v Paraguaji.
(41)
Jeden z prípadov nastal v lete roku 1960. Wiesenthal uviedol, že Mengele
sa skrýval na malom gréckom ostrove, z ktorého unikol len pred niekoľkými
hodinami. Wiesenthal sa zapodieval týmto tvrdením - spolu s presnými
detailami - aj po tom, čo ho reportér, ktorého najal, aby zistil detaily,
informoval, že toto tvrdenie je od začiatku do konca falošné. (42)
Podľa ďalšej Wiesenthalovej správy Mengele zosnoval v roku 1960 vraždu
jedného jeho bývalého väzňa, ženy, ktorú údajne v Osvienčime sterilizoval.
Potom, čo ju uvidel, a jej charakteristické táborové tetovanie, v
argentínskom hoteli, kde pobýval, Mengele údajne zosnoval jej vraždu,
pretože sa obával, že ho odhalí. Vysvitlo, že uvedená žena nebola nikdy v
koncentračnom tábore, nemala žiadne tetovanie, nikdy sa s Menegelem
nestretla a jej smrť bola obyčajným neštastím pri turistickom výstupe v
horách. (43)
Mengele pravidelne večeral v najlepších reštauráciách v paraguajskom
hlavnom meste Asunción, uviedol Wiesenthal v roku 1977 a údajne jazdí po
meste so svojimi ozbrojenými strážcami vo svojom čiernom Mercedese. (44)
Wiesenthal vyhlásil v roku 1985, že si je "na 100 percent istý" že sa
Menegele skrýval prinajmenšom do júna 1984 v Paraguaji, a tvrdil, že
Menegeleho rodina v Nemecku pozná presné miesto. Ako vysvitlo, Wiesenthal
sa úplne mýlil. Ako sa neskôr definitívne potvrdilo, Mengele zomrel v roku
1979 v Brazílii, kde roky žil v anonymnej chudobe. (45)
Izraelský veľvyslanec v Paraguaji v rokoch 1968 až 1972 Benjamin (Benno)
Varon, poznamenal v roku 1983 ohľadom ťaženia na Mengeleho: "Wiesenthal
periodicky vyhlasuje, že sa ho chystá chytiť, azda odvtedy, čo musí Simon
Wiesenthal získavať financie pre svoje aktivity, pričom meno Mengele je
vždy dobré na postrčenie." Wiesenthal "trápne zlyhal" v prípade Mengele,
povedal diplomat pri inej príležitosti. (46) V Mengeleho prípade,
poznamenal bývalý šéf Mossadu Harel, "Wiesenthalova pochabosť hraničila so
zločinom". (47)
V skutočnosti bol fascikel o Menegelem vo Wiesenthalovom viedenskom
"dokumentačnom centre" bol takou znôškou zbytočných informácií, že -
slovami London Times - "len živilo jeho samopotvrdené mýty a podávalo
nedostatočné uspokojenie tým, ktorí zrejme potrebovali definitívnu odpoveď
ohľadom Mengeleho osudu." (48)
V pozoruhodnom pohľade Geralda Posnera a Johna Ware, spoluautorov knihy
Mengere: The Complete Story, Wiesenthal strávil roky vytrvalo kultivujúc
mýtický "seba-imidž neúnavného, vytvralého sliediča, bojujúceho proti
všemocnej a temnej moci Menegelho a rozľahlej nacistickej sieti". Kvôli
svojmu "zvyku hrať pre galériu", zakončujú Posner a Ware, Wiesenthal
"nakoniec skompromitoval svoju vierohodnosť." (49)
'Nekompetencia a arogancia'
Eli Rosenbaum, úradník v Úrade pre zvláštne vyšetrovanie, "loveckého"
úradu vlády USA a vyšetrovateľ pre Svetový Židovský Kongress, si vzal na
mušku Wiesenthalovu starostlivo pestovanú povesť "lovca nacistov" v
detailnej knihe z roku 1993, Betrayal. (50) Rosenbaum napríklad uvádza, že
Wiesenthal: "vo všetkých správach umiestňoval Mengeleho do skoro každej
krajine v Latinskej Amerike, okrem jednej, kde sa nachádzal - menovite
Brazílie." (51)
Wiesenthal, písal Rosenbaum, bol "pateticky neefektívny" vyšetrovateľ,
ktorý "v predchádzajúcich rokoch zašiel príliš ďaleko vo výmysloch a
falošnom vystatovaní sa." Väčšina z jeho slávnej kariéry, povedal
Rosenbaum, bola charakterizovaná "nekompetenciou a aroganciou." (52)
Bruno Kreisky raz zhrnul svoj postoj proti "lovcovi nacistov" v týchto
slovách: (53)
Inžinier Wiesenthal, alebo aký je jeho titul, ma nenávidí, pretože vie,
že pohŕdam jeho aktivitami. Wiesenthalova skupina je kvázi-politická
mafia, ktorá pracuje proti Rakúsku hanebnými metódami. Wiesenthal je známy
ako niekto, kto sa veľmi nestará o pravdu, ktorý si metódy nevyberá a
ktorý podvádza. Predstavuje sa ako "lovec Eichmanna", aj keď každý vie, že
to bola práca tajnej služby, a že Wiesenthal si za to len pripisuje
zásluhy.
'Komercializovanie' holokaustu
The Los Angeles Wiesenthal Center platí viedenskému "lovcovi nacistov"
75 tisíc dolárov ročne za používanie jeho mena, povedal riaditeľ centra
pre holokaust Yad Vashem v roku 1988. Centrum i Wiesenthal
"komercializujú" a "trivializujú" holokaust, dodal riaditeľ.
Wiesenthal "nahodil" počet "11 miliónov, ktorí boli zavraždení v
holokauste - šesť miliónov Židov a päť miliónov nežidov", povedal úradník
Yad Vashem. Keď mu bola položená otázka, prečo uviedol tento počet,
Wiesenthal odpovedal: "Nežidia nebudú venovať pozornosť, ak nespomenieme
taktiež ich obete." Wiesenthal "zvolil "5 miliónov (nežidov), pretože
chcel "diplomatické" číslo, číslo, ktoré by vypovedalo o veľkom počte
nežidovských obetí, ale v žiadnom prípade nie väčšom ako počet židov..."
(54)
"To, čo Wiesenthal a The Los Angeles Center, ktoré nesie jeho meno,
robia, je trivializovanie holokaustu" komentovali The Jewish Press,
týždenník, ktorý tvrdí, že je najrozšírenejšou anglickou publikáciou
židovskej komunity v USA.
V nedávnych rokoch sa Wiesenthal zaoberal rastúcim vplyvom revizionizmu
holokaustu. V "Správe od Simona Wiesenthala", publikovanej Centrom, ktoré
nesie jeho meno, povedal: "Dnes, keď vidím rast antisemitizmu tu v
Európe... popularitu Le Pena, Davida Duke, revizionistov holokaustu, som
presvedčený viac ako kedykoľvek predtým o potrebe nášho nového
(Wiesenthalového Centra) Beit Hashoah - Múzea Tolerancie" v Los Angeles.
(55)
Wiesenthala sa často pýtajú, prečo neprepáči tým, ktorí prenasledovali
Židov pred polstoročím. Jeho základnou odpoveďou je, že aj keď má právo
odpustiť za seba, nemá právo odpustiť za druhých. Na základe tejto
sofistikovanej logiky, však, nemá taktiež právo obviňpvať a prenasledovať
niekoho v mene iných. Wiesenthal nikdy neobmedzil svoj "lov" na tých,
ktorí ho osobne týrali.
'Hnaný nenávisťou'
Je obtiažne povedať, čo ženie tohto pozoruhodného muža. Je to
žiadostivosť za slávou a ocenením? Alebo sa snaží zakryť hanebnú epizódu
zo svojej minulosti?
Wiesenthal sa jasne teší oceneniu, ktoré sa mu dostáva. "Je to človek
pozoruhodného ega, pyšný na dary a čestné tituly", uviedli The Los Angeles
Times. (57) Bruno Kreisky uviedol jednoduchšie vysvetlenie. Povedal, že
Wiesenthal je "hnaný nenávisťou" (58)
Vo svetle jeho dostatočne zdokumentovaného záznamu podvodov, klamstiev a
nekompetencie, extravagantná chvála, nahromadená tomuto človeku je len
smutnou reflexiou korupcie a bezzásadového samoklamstva našej doby.
Poznámky k textu nájdete na stránke
Institute for Historical Review pri relevantnom článku (Journal for
Historical Review vol. 9, no. 4)
