Intelektuálne dobrodružstvo, ktoré zmenilo môj život
Narodil som sa vo švajciarskom Bazileji, 15. augusta 1951. Môj otec bol bankovým zamestnancom, moja matka bola domácou. Obaja sú stále nažive a v poriadku; môj otec, ktorý oslávil svoje 80. narodeniny 12. decembra 2000, odišiel do dôchodku pred mnohými rokmi.Po ukoncení školy som navštevoval bazilejskú univerzitu, kde som študoval francúzštinu, anglictinu a škandinávsku filológiu. V roku 1979 som získal vzdelanie, ktoré ma oprávnovalo vyucovat jazyky na škole v Bazileji. V roku 1982 som odišiel do juhovýchodnej Ázie, odkial som sa vrátil až v roku 1988, kedže som získal prácu ako univerzitný ucitel nemciny v Taipeh na Taiwane. Naspät vo Švajciarsku, získal som urcité profesionálne skúsenosti v oblastiach, netýkajúcich sa ucenia, predtým, než som sa vrátil k svojmu pôvodnému povolaniu v roku 1990. Do marca 1993, ked som bol prepustený v dôsledku publikácie mojej prvej revizionistickej knihy, som vyucoval latincinu a francúzštinu v Therwile, malom meste nedaleko Bazileja.
V októbri 1994 som získal prácu ako ucitel nemciny pre zahranicných študentov v súkromnej jazykovej škole v Bazileji. Aj ked slabo platená, moja práca pre mna vela znamenala, pretože väcšina mojich študentov boli vysoko motivovaní dospelí. Aj ked riaditel uvedenej školy, pán Remo Orsini, nezdielal moje názory na holokaust a sionizmus, bol tolerantný voci mojim revizionistickým aktivitám (o ktorých som nikdy na vyucovaní nehovoril). V auguste 1998, po neslávnom badenskom procese, v ktorom bol môj vydavatel Gerhard Förster a ja odsúdený do väzenia kvôli našim revizionistickým publikáciám, ma pán Orsini neochotne prepustil, aby zabránil zruinovaniu svojej školy, ktorá by sa stala tercom neúnavnej ohováracskej kampane, ak by som tam ako ucitel zostal. Okrem zopár prekladatelských prác som po badenskom procese nebol schopný nájst vo Švajciarsku žiadnu prácu, pretože žiaden zamestnávatel sa neodvážil zamestnat ma. 15. augusta 2000, v den mojich 49. narodenín, som opustil Švajciarsko a nezamýšlam sa tam vrátit predtým, ako sa zmení politická situácia a Švajciarsko bude opät slobodnou krajinou (Ak by som sa mal vrátit, celil by som bezprostrednému zatknutiu).
Pred rokom 1991 som nevedel nic o revizionizme. Aj ked som si myslel, že 6 miliónov je akosi zvelicené císlo, nikdy som nemal najmenších pochybností, pokial ide o realitu nacistického vyhladzovacieho programu a vražedných plynových komôr. Matne som vnímal, že existujú autori, ktorí spochybnovali dokonca aj približnú pravdu oficiálneho tvrdenia o holokauste, ale myslel som si, že ide len o bandu neonacistov, snažiacich sa ocistit Hitlera, takže som neucinil žiaden pokus zistit, aké sú ich argumenty. V tom case som však bol dost anti-sionisticky zložený. Za prvé, bol som úplne znechutený neludským zaobchádzaním Izraela s Palestíncanmi, a po druhé, bol som velm nahnevaný faktom, že Židia nehanebne využívali tragédiu, ktorá ich postihla pocas 2. svetovej vojny, aby získali velké objemy penazí od Nemecka a aby osocovali celý nemecký národ. Pretože som mal mnoho nemeckých príbuzných (môj otec, aj ked švajciarsky obcan, sa narodil v Nemecku a prišiel do Švajciarska až v roku 1947), bol som germanofilom od ranného detstva a bolo pre mna úplne neprijatelné vinit nemecký lud ako celok za Hitlera a jeho holokaust. Aj ked som sa velmi zaujímal o súcasnú históriu všeobecne a predovšetkým o 2. svetovú vojnu, vždy som sa snažil držat sa bokom od témy holokaustu. Holokaust bol škaredou a hanebnou epizódou európskej a nemeckej histórie, a nepocitoval som žiadnu túžbu poznat hrozné detaily.
Všetko to sa zmenilo v apríli 1991, ked som sa zoznámil so starším švajciarskym gentlemanom, pánom Arthurom Vogtom. Vogt, ucitel matematiky a biológie na dôchodku, ktorý sa narodil v roku 1917, bol odvtedy mojim blízkym priatelom a štedrým sponzorom. Na našom prvom stretnutí sa predstavil ako revizionista a venoval mi kazetu s revizionistickým textom, ktorého bol sám autorom. Aj ked ma tento text celkom nepresvedcil, bol to pre mna vážny šok. Zistil som, že revizionisti majú niekolko platných argumentov a nemôžu byt jednoducho odmietnutí ako blázni alebo šarlatáni, preto som Vogta požiadal o viac informácií. Poslal mi tri revizionistické knihy, ktoré boli v tom case najlepšími existujúcimi: Verité Historique ou Verité Politique?od Serge Thiona (La Vieille Taupe, Paríž 1980), The Hoax of the Twentieth CenturyArthura Butza (Institute for Historical Review, Torrance, California 1977) a Der Auschwitz Mythos Wilhelma Stäglicha (Grabert Verlag, Tübingen 1979). Už pred štúdiom týchto kníh som cítal nemecký preklad clánku, ktorý som taktiež dostal od Vogta. Bol uverejnený v novinách sovietskej komunistickej strany Pravda 2. februára 1945, týžden po oslobodení osviencimského koncentracného tábora Cervenou armádou (o štyri roky neskôr, v Moskve, som držal v ruke ruský originál). Autor tohto clánku, sovietsky židovský reportér Boris Polevoj, ktorý navštívil Osviencim bezprostredne po jeho oslobodení, písal o "vražednej inštalácii montážnej linky, kde boli súbežne stovky ludí zabíjaných elektrickým prúdom." Polevoj sa taktiež zmienuje o plynových komorách vo východnom sektore osviencimského tábora. Dnes nik netvrdí, že Nemci používali elektrický prúd na zabíjanie ludí, a podla oficiálneho tvrdenia o holokauste boli osviencimské plynové komory v Birkenau, v západnom sektore hlavného tábora, a nie v sektore východnom. Po precítaní tohto clánku som vedel, že revizionisti mali pravdu: Plynové komory a tvrdenie o masovom vyhladzovaní boli vymyslené propagandistami, a prvé tvrdenia nesúhlasia s neskoršími.
V ten den, 29. apríla 1991, som sa rozhodol venovat svoj život boju proti najväcšiemu podvodu, aký bol kedy stvorený ludskou myslou. Viedol som dlhé debaty s Arthurom Vogtom, ktorý ocenoval môj entuziazmus a casto mi dával užitocné rady. Aby som mal dostatok casu na moje historické štúdium, ucil som iba 15 hodín týždenne, co samozrejme znamenalo znížený, aj ked stále služný príjem (Vo Švajciarsku sú ucitelia v štátnych školách nesmierne dobre platení). V tom case už existovalo množstvo revizionistických kníh a clánkov, ale väcšina z nich sa zapodievala špecifickými aspektami holokaustu. Kedže neexistoval žiaden lahko pochopitelný úvod do revizionizmu a jeho argumentov, rozhodol som sa sám jeden napísat. Názov knihy mal byt Der Holocaust-Schwindel ("Podvod holokaustu"). V marci 1992 som navštívil najznámejšieho revizionistu na svete, profesora Roberta Faurissona, v jeho dome vo francúzskom Vichy. Kariéra Faurissona, ktorý bol rešpektovaným profesorom francúzskej literatúry, bola zruinovaná kvôli jeho revizionistickým clánkom; mnohokrát bol súdený, bol pokutovanými astronomickými sumami a v roku 1989 bol brutálne zbitý a skoro zavraždený gangom židovských násilníkov, ktorí sa nazývali "Synovia židovskej pamäte". Faurisson korigoval rukopis mojej budúcej knihy. Jeho brilantný intelekt a jeho mimoriadna odvaha a nekompromisné hladanie pravdy na mna hlboko zapôsobili.
Nakoniec som zistil, že Der Holocaust-Schwindel bude príliš dlhý na to, aby slúžil len ako úvod do revizionizmu, preto som napísal skrátenú verziu, ktorá bola publikovaná zaciatkom roku 1993 pod názvom Der Holocaust auf dem Prüfstand ("Holokaust pod scannerom") Kniha bola neskôr preložená do francúzštiny, holandciny, španielciny, talianciny, bulharciny, arabciny a švédštiny. Bezprostredne po publikovaní tejto knihy som prišiel o moju prácu v Therwile kvôli údajnému neetickému správaniu. Der Holocaust-Schwindel bol publikovaný krátko po prvej knihe. Mnoho citaelov malo predovšetkým rado posledné tri kapitoly, v ktorých som analyzoval politické dôsledky podvodu ovela tvrdšie, než akýkolvek revizionista predtým. Úvod, napísaný Faurissonom, bol citatelmi velmi dobre prijatý.
V apríli 1993, len pár dní po mojom prepustení z postu ucitela, som sa zoznámil s nemeckým rodákom, inžinierom Gerhardom Försterom, ktorý mal v tom case 73 rokov. Förster, ktorý býval vo Würenlos blízko Zürichu, bol revizionistom po mnohé roky. Jeho otec, Slezan, zahynul pocas brutálneho vyhnania cca 12 miliónov Nemcov z východných nemeckých teriórií, pripojených k Polsku po 2. svetovej vojne, a Förster bol hlboko ranený faktom, že nikto sa nestaral o hroznú tragédiu jeho národa, zatialco médiá vytvárali každodenne rozruch o falošnom židovskom holokauste. Kedže Förster nebol schopný napísat sám historickú knihu - bol velmi nadaný strojár, nie spisovatel -, a kedže som už mal dobrú znalost témy, podnietil ma napísat knihu o svedectvách ocitých svedkov, na ktorých je tvrdenie o osviencimskej plynovej komore výlucne založené (Ako vysvetlím neskôr, neexistuje žiaden materiálny alebo dokumentárny dôkaz pre existenciu jedinej vražednej plynovej komory v žiadnom nemeckom koncentracnom tábore, a oficiálne tvrdenie o holokauste spocíva úplne na zdrojoch ocitých svedkov.)
Zatialco niektoré zo zdrojov, ktoré som potreboval pre novú knihu boli dostupné, iné bolo velmi obtiažne získat. V septembri 1993 som navštívil talianskeho revizionistického vedca Carla Mattogna, ktorý býva so svojou rodinou nedaleko Ríma. Mattogno sa štúdiu holokaustu venoval už viac ako desat rokov predtým, než som ho prvýkrát stretol, a vlastnil pôsobivú zbierku vzácnych dokumentov. Mnohé z nich boli v polskom jazyku (naucil som sa tento tažký jazyk kvôli jeho dôležitosti pre študentov holokaustu). Kopíroval som materiál, ktorý som potreboval pre svoju knihu. Od mojej prvej návštevy som úzko s Mattognom spolupracoval, preložil som mnohé z jeho diel, uskutocnili sme spolu šest výprav a spolu napísali dve knihy. Mattognova znalost témy holokaustu sa nedá prirovnat k nikomu, ale jeho knihy nie je lahké cítat kvôli ich vysoko akademickému a tajomnému štýlu. Kedže v Taliansku neexistuje žiaden anti-revizionistický zákon, Mattogno nebol nikdy prenasledovaný. Je jedným z mojich najlepších priatelov, a kedykolvek prídem k nemu, som vnímaný ako clen rodiny.
Moja kniha Auschwitz: Tätergeständnisse und Augenzeugen des Holocaust ("Auschwitz: Priznania vykonávatelov a ocitých svedkov holokaustu") bola Försterom publikovaná v auguste 1994, niekolko mesiacov pred prijatím potupného "anti-rasistického zákona" (Clánok 261b švajciarskeho trestného zákona). Obsahovala kritickú analýzu 30 svedectiev ocitých svedkov o údajných vražedných plynovaniach v Osviencime. Môj záver bol jednoznacný: Všetci "ocití svedkovia" klamali. Ich podania ocito protirecili jedno druhému, a v prípadoch, kedy sa zhodovali, pravidelne obsahovali tie isté logické a technické nemožnosti. Pocetní svedkovia napríklad tvrdili, že v Osviencime trvalo spálenie troch mrtvol v kremacnej peci 20 minút. Dokonca i v moderných krematóriách trvá spálenie jednej mrtvoly cca jednu hodinu, a ako z dokumentov vieme, to isté platilo pre nemecké krematóriá. Kedže svedkovia nemohli vymysliet rovnaké absurdity nezávisle od seba, bolo zrejmé, že boli bud inštruovaní, aby klamali (mnoho z nich svedcilo pred polskými, britskými a americkými bábkovými súdmi, ktorým bola zverená úloha "dokázat" existenciu vražedných plynových komôr), alebo že jeden svedok jednoducho zopakoval to, co pocul od iného svedka alebo precítal v knihe. Kedže prakticky všetci ocití svedkovia boli bývalí židovskí väzni koncentracných táborov, boli radi, že sa môžu pomstit Nemcom, ktorí ich olúpili o ich slobody a radi vyrozprávali všetky druhy divých krutostí, aby zruinovali reputáciu nemeckého národa na desatrocia, ak nie na stárocia.
V septembri 1994 som sa zúcastnil revizionistickej konferencie v Kalifornii, ktorá bola organizovaná prostredníctvom The Institute for Historical Review (P.O. Box 2739, Newport Beach, CA, 92659, USA, IHR publikuje vedecký Journal of Historical Review.) Na tejto konferencii som sa zoznámil s historikom Markom Weberom, riaditelom IHR. Taktiež som sa stretol s Bradley Smithom, Ernstom Zündelom a dalšími vedúcimi osobnostami revizionizmu holokaustu.
V októbri 1995, Förster publikoval moju štvrtú revizionistickú knihu Todesursache Zeitgeschichtsforschung ("Prícina smrti: Výskum súcasnej histórie"). Táto kniha by mohla byt nazvaná novelou kvôli jej fiktívnemu pozatiu: V nemeckej škole debatujú dve skupiny študentov o holokauste a dalších delikátnych historických témach. Jedna skupina verí v ortodoxné tvrdenie o holokauste, kým druhá naopak neverí, a obe skupiny prezentujú najlepšie argumenty. Na konci debaty, ktorú vyhrajú revizionisti, je slecna Margarethe Lämple, ucitelka, konvertovaná na revizionizmus. Stráca svoje zamestnanie kvôli podpore kontroverznej debaty o holokauste a je neskôr zavraždená, odtial názov knihy. Aj ked táto kniha nie je najvedeckejšou knihou, akú som napísal, je iste mojou najpopulárnejšou. Bol som prekvapený, ked som zistil, že niektorí citatelia veria, že sa tento príbeh odohral v skutocnom živote - jedna nemecká pani dokonca chcela vediet, kde je slecna Lämple, neštastná hrdinka novely, pochovaná, aby mohla položit kvety na jej hrob!
V júli/auguste a novembri/decembri 1995 som uskutocnil dve dlhé návštevy Moskvy spolu s Carlom Mattognom kvôli práci v ruských archívoch. Našli sme hromady dokumentov z obdobia vojny, týkajúce sa Osviencimu a dalších národno-socialistických koncentracných táboroch a urobili sme tisícky fotokópií, z ktorých mnohé Mattogno odvtedy použil vo svojich knihách. Pocas našej prvej výpravy nás sprevádzal náš verný priatel Russ Granata, postarší American talianskeho pôvodu. Granata, ktorý v anglictine publikoval niekolko Mattognových prác, má teraz svoju vlastnú revizionistickú stránku.
V roku 1996 bol do ruštiny preložený rukopis knihy, ktorá nemala byt v nemcine nikdy vydaná - zhrnutie revizionistických argumentov, nadradenejšie Holokaustu pod scannerom, pod názvom Mit o Kholokoste - "Mýtus holokaustu". Kniha, ktorá bola prvýkrát publikovaná ako zvláštne vydanie nacionalistického a anti-sionistického mesacníka Russki Vestnik, bola nadmieru úspešná. Nemecký rukopis bol neskôr preložený do anglictiny. Táto anglická verzia neexistuje v tlacenej podobe, ale je dostupná na internete pod názvom Holocaust or Hoax? The arguments.
V januári 1997 som publikoval esej nazvanúVom Untergang der Schweizerischen Freiheit ("Úpadok švajciarskej slobody"), zdrvujúci útok na "anti-rasistický zákon", ktorý bol prijatý dva roky predtým. Ukázal som, že zákon bol cisto sionistickým výtvorom, a že jeho hlavným zámerom bola represia revizionizmu holokaustu. O dva a pol roka neskôr, v októbri 1999, mal tento booklet spôsobit politickú búrku. Christoph Blocher, populistický politik, ktorý vedie pravicové krídklo konzervatívnej švajciarskej Ludovej strany, obdržal výtlacok Vom Untergang der Schweizerischen Freiheit od jedného z mojich priatelov a dakoval mu v krátkom osobnom liste, uvádzajúc, že Jürgen Graf má pravdu. Týžden pred októbrovými volbami, v ktorom sa ocakávalo velké vítazstvo Blocherovej strany, nedelník Sonntagsblick publikoval uvedený list a osocil Blochera z jeho údajných pro-revizionistických sympatií. Po niekolko dní pripomínalo Švajciarsko blázinec, kedže médiá nehovorili o nicom inom, ako o Blocherovom liste. Ako sa dalo predpokladat, Blocher hodil rucník do ringu, tvrdil, že ucinil polutovaniahodnú chybu, a že túto knihu nikdy necítal. Kampan ustala a Blocherova strana vyhrala so znažným náskokom.
V lete 1997 som spolu s Carlom Mattognom cestoval po Polsku, Lotyšsku a Bielorusku. V Polsku sme pátrali v archívoch bývalých koncentracných táborov Majdanek a Stutthof a nafotili množstvo snímkov údajných plynových komôr. Po návrate z tejto výpravy sme napísali knihu o Majdanku. KL Majdanek. Eine historische und technische Studie ("Koncentracný tábor Majdanek. Historicko-technická štúdia") bola publikovaná vydavatelstvom Germara Rudolfa Castle Hill Publisher (Hastings, TN34 3ZQ, UK) v septembri 1998. Približne 2/3 knihy napísal Mattogno ako autor velmi obtiažnych technických kapitol o plynových komorách a krematóriách, ktoré som nemohol napísat, kedže moje technické znalosti by boli na takúto úlohu úplne nedostatocné.
V máji 1998 sme s Mattognom uskutocnili výlet do Belgicka a Holandska. V belgických Antverpách sme navštívili jedného z našich najlepších priatelov, neúnavného revizionistického vydavatela Siegfrieda Verbekeho, klúcovú osobu európskeho revizionizmu. V holandskom Amsterdame sme strávili niekolko dní v archívoch, kde sú uložené mnohé dokumenty z vojnového obdobia - taktiež o nemeckých koncentracných táboroch.
16. júla 1998 sme sa s mojim vydavatelom Gerhardom Försterom ocitli na súde vo švajciarskom Badene kvôli údajnému porušeniu švajciarskeho "anti-rasistického zákona". Tento zákon zakazuje "popieranie, minimalizovanie alebo ospravedlnovanie genocídy", ale nezmienuje sa ani o plynových komorách ci šiestich miliónoch, dokonca ani o Židoch a holokauste. Otvorené všetkým druhom interpretácií, znenie "anti-rasistického zákona" umožnuje sudcom odsúdit hocikoho za hocico. Bol som odsúdený na 15 mesiacov väzenia nepodmienecne, zatialco Förster dostal 12 mesiacov - k tomu sme dostali astronomické penažné pokuty. Bol som dokonca potrestaný za knihy, ktoré som napísal ešte pred prijatím tohto zákona! Dokumentácia o tomto procese (v anglickom jazyku) sa nachádza v posledných kapitolách mojej knihy Holocaust or Hoax? The arguments.
Förster, ktorý bol v case procesu tak chorý, že musel byt do súdnej siene privezený na vozíku, zomrel o devät týždnov neskôr, 23. septembra 1998. Navštívil som ho v nemocnici tri dni pred jeho smrtou. Je pochovaný vo Würenlos, kde strávil posledné desatrocia svojho života. Nech odpocíva v pokoji!
Môj advokát, Dr. Urs Oswald, odviedol vynikajúcu prácu, ale kedže išlo o politický proces, rozsudok bol dopredu vynesený, a žiaden advokát na svete ho nemohol ovplyvnit. Samozrejme, Dr. Oswald sa proti verdiktu odvolal. 23. júna 1999 súd v kantone Aargau potvrdil rozsudok, na co sa Dr. Oswald odvolal na najvyšší súd, federálny súd v Lausanne. V apríli 2000 som sa dozvedel, že odvolanie bolo zamietnuté, a bolo mi nariadené hlásit sa 2. októbra vo väznici. No v tom case som bol v Moskve so svojou snúbenicou. Švajciarska organizácia Verité et Justice, ktorú vediem spolu s René-Louis Berclazom a Phillipe Brennestuhlom, publikovala o mojom prípade dokumentáciu (Un proces politique au scanner. L'affaire Jürgen Graf, "Politický proces pod scannerom. Prípad Jürgena Grafa"). Tento booklet bol preložený do nemciny pod názvom Inquisitoren in Aktion ("Inkvizítori v akcii"). Obe verzie sú k dostaniu u Verite et Justice, C.P. 355, 1618 Chatel-St. Denis, Switzerland, a na internetovej stránke Wilhelm Tell. Správa v anglictine je založená na tejto dokumentácii, ale zaoberá sa len prvým - badenským - procesom, zatialco brožúra od Verité et Justice pokrýva taktiež druhý proces v Aargau a obsahuje množstvo zákulisných informácií o neslávnom "anti-rasistickom zákone".
V marci 1999 sme s Mattognom uskutocnili další výlet do Polska, aby sme dalej pátrali v archívoch. Taktiež sme navštívili archívy v Cechách, Slovensku a Madarsku. Pocas prvej casti nášho putovania nás sprevádzal austrálsky revizionista Dr. Fred Toben. Toben, riaditel Adelaide Institute, bol neskôr zatknutý v Nemecku a strávil vo väzení sedem mesiacov, pretože publikoval revizionistické materiály na svojej internetovej stránke v Austrálii (kde nejestvuje žiaden anti-revizionistický zákon). Podla nedávneho rozhodnutia nemeckého "Bundesverfassungsgericht" (Najvyššieho súdu), každý, kto publikuje revizionistický materiál na Internete v hocakej krajine sveta, môže byt zatknutý a poslaný do väzenia až na pät rokov - len co vstúpi na územie Nemecka.
Po návrate do Talianska sme napísali knihu o Stutthofe, Das Konzentrationslager Stutthof und seine Funktion in der nationalsozialistischen Judenpolitik ("Koncentracný tábor Stutthof a jeho funkcia v židovskej politike národných socialistov"), ktorá bola publikovaná prostredníctvom Castle Hill Publisher, Hastings, v jeseni toho istého roku. Tak ako naša kniha o Majdanku, aj kniha o Stutthofe je už preložená do anglictiny, ale ešte nie je dostupná tlacou. Anglické verzie oboch kníh sa objavia v roku 2001.
Zaciatkom roku 2000 Castle Hill Publisher vydal moju knihu Riese auf tönernen Füssen. Raul Hilberg und sein Standardwerk über den Holocaust ("Obor na hlinených nohách. Raul Hilberg a jeho štandardná práca o Holokauste"), znicujúci útok na amerického Žida Raula Hilberga, pôvodom Rakúšana, ktorého trojzväzková štúdia "The Destruction of the European Jews" ("definitívna" verzia sa objavila v roku 1985) je všeobecne vyzdvihovaná ako štandardná práca o holokauste. Odhalil som otvorene falošné metódy, používané klamárom Hilbergom na podporu ortodoxných tvrdení o holokauste. - Táto kniha sa objaví v anglictine na jar 2001.
V rokoch 1999 a 2000 som sa zúcastnil pocetných aktivít v prospech Verité et Justice, organizácie, bojujúcej za obnovenie intelektuálnej slobody vo Švajciarsku. V marci 2000 Verité et Justice vydala svoj druhý booklet, Le Contre-Rapport Bergier ("The Anti-Bergierova správa"), ktorá dôkladne vyvrátila zákernú Bergierovu správu (koncom roku 1999 skupina sionistických a pro-sionistických propagandistov, vedených profesorom Bergierom, publikovala tzv. Bergier Report, oznacujúc Švajciarsko za krajinu, hlboko zapojenú do nacistického holokaustu. Táto tendencná správa, ktorá obsahovala pocetné prekrúcania a otvorené lži, mala slúžit ako ideologické ospravedlnenie pre dalšie židovské financné nároky voci našej krajine). Francúzska i nemecká verzia našej odpovede Bergierovi sú k dostaniu u Verité et Justice a na internetovej stránke Wilhelm Tell. V septembri 2000 Verité et Justice zdokumentovala mucivý proces 79-rocného revizionistického vydavatela Gastona-Armanda Amaudruza, ktorého súd v Lausanne odsúdil na jeden rok väzenia za spochybnovania šiestich miliónov a pochybnosti o existencii nacistických plynových komôr, vo svojej tretej brožúre Le proces Amaudruz. Une farce judiciaire ("Proces Amaudruz. Paródia spravodlivosti", nemecká verzia: "Der Amaudruz-Prozess. Eine Justizfarce").
V apríli a máji 2000 sme s Mattognom po tretíkrát navštívili Moskvu, aby sme ukoncili našu prácu v archívoch. Koncom mája som sa zúcastnil 13. konferencie Institute for Historical Review v Kalifornii, kde som predniesol prednášku na tému "Co sa stalo so Židmi, ktorí boli deportovaní do Osviencimu, ale neboli tam registrovaní?" (Text tejto prednášky bol publikovaný v The Journal of Historical Review, Volume 19, Number 4, July/August 2000). O tri mesiace neskôr, v druhej polovici augusta, som sprevádzal Richarda Kregeho, mladého a brilantného austrálskeho inžiniera, do Polska. Úcel tohto výletu bude vysvetlený neskôr. Z Polska som šiel do Ruska a neskôr na Ukrajinu, kde som pátral v archívoch Lvova. Mal by som poznamenat, že všetky tieto výpravy boli možné vdaka štedrým sponzorom.
Revizionizmus radikálne zmenil môj život. Aj ked sa moje existencia stala nebezpecnou a riskantnou, je teraz ovela zaujímavejšia a zmysluplnejšia, než kedykolvek predtým, kedže viem, že bojujem proti niecomu fundamentálne zlému. Objavenie pravdy o holokauste bolo intelektuálnym dobrodružstvom a otvorilo mi oci. Uistiac sa, že vyhladzovanie Židov a vražedné plynové komory sú len obrovským podvodom, pochopil som pravú povahu takzvanej "západnej demokracie", a zacal som si uvedomovat fakt, že nepriatelská cudzia menšina je vedúcou silou, stojacou za dekadenciou a úpadkom Západnej spolocnosti. Holokaust je iba najextrémnejším prípadom lží, ktorými Židmi ovládané médiá otravujú svet. Velmi dôležitým príkladom je nenávistná propaganda proti Iránskej islamskej republike. Židia a ich šašovia nenávidia Irán, pretože táto krajina sa odvážila vzdorovat politickému, vojenskému a kultúrnemu imperializmu jedinej zostávajúcej supervelmoci, sionistami ovládaných USA. Je dôležité si pamätat, že ludia, ktorí neustále klamú o "plynových komorách" a "šiestich miliónoch" sú tí istí, ktorí neúnavne ososcujú Irán a islamskú revolúciu. Sú to rovnakí ludia, ktorí propagujú potraty, práva homosexuálov (vrátane práva homosexuálov na sobáš s partnerom rovnakého pohlavia a právo homosexuálnych párov na adopciu detí), hardcore pornografiu a podobne odpornosti.
Revizionizmus holokaustu a jeho politické dôsledky
Jürgen Graf