Najjednoduchší argument proti téze vyhladzovania
Ak by bola oficiálna verzia o holokauste pravdivá, velmi málo Židov by v nemeckej sfére vplyvu prežilo. Každý Žid, ktorého by Nemec dolapil, by bol poslaný do táborov smrti. (Clovek sa môže sám seba opýtat, preco Nemci museli založit vyhladzovacie centrá v Polsku, do ktorých boli transportovaní Židia z celej Európy, namiesto toho, aby ich jednoducho postrielali v ich vlastných krajinách, co by bolo ovela praktickejšie.) Faktom je, že velká cast európskeho Židovstva nebola vôbec deportovaná. Vo Francúzsku bolo deportovaných 75 721 z približne 300 tisíc Židov, väcšina z nich mala zahranicné pasy. (Tento pocet, ktorý bol ustanovený židovským historikom Serge Klarsfeldom v jeho práci Memorial de la Deportation des Juifs de France, Beate Klarsfeld Foundation, Brussels/New York 1982, nie je nikým spochybnovaný.) Prevažná väcšina z francúzskych Židov teda netrpela žiadnou vážnou perzekúciou. To isté platí na Belgicko - iba malá cast belgických Židov videla koncentracný tábor (na druhej strane bolo deportovaných viac ako 70 % holandských Židov).Rozvínme dalej tento argument. Ak existovala politika vyhladzovania, prakticky žiaden Žid by neprežil tábory. Ale pamäte "prežijúcich holokaust" zaplnajú celé knižnice. Profesionálni "prežijúci" ako napr. Elie Wiesel, ktorí sa prezentujú ako svedkovia holokaustu sú, v skutocnosti, živými dôkazmi, že sa údajné systematické vraždenie Židov neuskutocnilo.
Elie Wiesel, rumunský Žid, ktorý bol deportovaný spolu so svojim otcom na jar 1944, strávil 9 mesiacov v Osviencime. Ked ochorel, Nemci ho poslali do táborovej nemocnice. V januári 1945, ked sa blížila Cervená armáda, Nemci nechali na chorých väznoch, ci chcú byt evakuovaní na západ, alebo zostat cakat na svojich ruských osloboditelov. Elie Wiesel a jeho otec si zvolili odchod s Nemcami na západ. Všetko to sa nachádza vo Wieselovej knihe La Nuit (Editions de Minuit, Paris 1958).
Dokonca i tragický osud rodiny Frankovej nepodporuje oficiálne tvrdenie o holokauste. Anne Frank, ktorá sa stala po smrti svetoznámou vdaka svojmu denníku (ktorý bol v skutocnosti z velkej casti napísaný jej otcom Ottom po vojne, vid Robert Faurisson, Is the Diary of Anne Frank genuine?, I.H.R., Torrance 1985) bola deportovaná so svojou rodinou z Amsterdamu do Osviencimu v auguste 1944. Krátko potom zacali Nemci evakuovat Osviencim kvôli zhoršujúcej sa vojenskej situácii, a väzni boli postupne presúvaní do západných táborov. Anne a jej sestra boli poslané do Bergen-Belsenu, kde podlahli týfu krátko pred koncom vojny. Jej matka zomrela v Osviencime v januári 1945 (co znamená, že nemohla byt splynovaná, pretože tí, ktorí veria v plynovanie jednoznacne tvrdia, že plynovania boli zastavené v októbri alebo novembri 1944). Jej otec prežil; po vojne sa prestahoval do Švajciarska. Príklad rodiny Frankovej ilustruje, že zatialco boli Židia naozaj tvrdo prenasledovaní a velké množstvo z nich zahynulo kvôli zlým podmienkam v táboroch, neexistovala politika vyhladzovania, pretože inak by bola celá rodina po príchode do Osviencimu splynovaná.
Mnoho Židov bolo preložených z jedného tábora do druhého bez akéhokolvek rizika zabitia. Slávne prípady sú rakúsky židovský socialista Benedikt Kautsky (celú vojnu prežil v táboroch, najprv v Dachau, potom bol poslaný do Buchenwaldu, neskôr preložený do Osviencimu, potom naspät poslaný do Buchenwaldu, kde bol v apríli 1945 oslobodený), židovský historik Arno Lustiger, bývalý väzen niekolkých táborov, a Israel Gutmann, editor Encyklopédie holokaustu, ktorý prežil Majdanek, Osviencim, Mauthausen a Gunkirchen. Tieto casté presuny by mali byt vysvetlené nedostatkom pracovnej sily vo vojnou sužovanom Nemecku; väzni boli posielaní tam, kde sa vyžadovala ich práca. V poslednom období vojny boli väzni východných táborov prekladaní do táborov na Západe.
Na Amaudruzovom procese vo švajciarskom Lausanne v apríli 2000 boli židovskými organizáciami, ktoré sa súdili s revizionistickým vydavatelom Gastonom-Armandom Amaudruzom, prizvaní ako svedkovia dvaja "prežijúci holokaust". Reich bol v štyroch táboroch, zatialco Toman prežil Osviencim spolu so svojím otcom. Než dokazujúc "nacistickú politiku vyhladzovania", títo svedkovia svojou samotnou existenciou demonštrovali, že takáto politika neexistovala. (Verite et Justice, Le proces Amaudruz. Une farce judiciaire, Chatel-St. Denis/Switzerland, 2000.) - Vo februári 2000, zatialco som robil výskum v Polsku, objavil som správu polského Žida, ktorý prežil nie menej ako desat táborov: "vyhladzovací tábor" Treblinka, "vyhladzovací tábor" Majdanek a osem "obycajných" koncentracných táborov dovedna! (Samuel Zylbersztain, "Pamietnik Wieznia dziesieciu obozow" in: Biuletyn Zydowskiego Instytutu Historycznego Nr. 68, Warsaw 1968.)
Ako boli pocetní bývalí židovskí väzni koncentracných táborov, ktorí po vojne napísali svoje pamäte, nútení vysvetlit, ako sa im podarilo prežit "nacistickú vraždiacu mašinériu", rutinne pripisujú svoju záchranu zázraku. Tu sú dva príklady (v mojej knihe Holocaust or Hoax? The arguments ich je ovela viac). Elie Wiesel, ktorý tvrdil, že Nemci upalovali Židov zaživa (dnes toto obvinenie nepotvrdzuje žiaden historik), opisuje svoj zázracný únik smrti následovne:
"Nedaleko od nás šlahali z jamy plamene, gigantické plamene. Nieco spalovali. Kára došla k jame a nieco z nej padalo. Boli to malé deti. Bábätká! Áno, videl som to na vlastné oci! Deti v plamenoch (je divom, že spánok odvtedy unikol z mojich ocí?) Šli sme tiež tam. O nieco dalej bola dalšia, väcšia jama pre dospelých. 'Otec', povedal som, 'ak je tomu tak, nechcem dlhšie cakat. Hodím sa na elektrikou nabitý plot. To je lepšie než dlhé hodiny sa trápit v plamenoch.' (...) Náš zástup bol len pätnást krokov od jamy. Hrýzol som si pery, takže môj otec nepocul škrípanie mojich zubov. Dalších desat krokov. Tri kroky. Bolo to teraz celkom blízko, jama s plamenmi. Zozbieral som všetku svoju zostávajúcu silu na vyskocenie z radu a vrhnutie sa na ostnatý drôt. (...) Bol to skoro moment, ako som stál pred Anjelom Smrti. Nie. Dva kroky od jamy, nariadili nám otocit sa, a boli sme poslaní do barakov". (Elie Wiesel, La Nuit, Editions de Minuit, Paris 1958, p. 58-60.)
Ešte väcší zázrak bol uvedené v roku 1993 v Kanade:
"Ako jedenástrocný chlapec v koncentracnom tábore Bergen-Belsen pocas 2. svetovej vojny bol Moshe Peer poslaný do plynovej komory prinajmenšom šestkrát. Vždy prežil, sledujúc s hrôzou, ako mnohé ženy a deti, plynované s ním, kolabovali a zomierali. Do dnešného dna Peer nevie, ako sa mu podarilo prežit. 'Možno deti lepšie odolávali, neviem', povedal v minulotýždnovom interview. (...) O Peera a jeho sestry, KTORÍ VŠETCI PREŽILI, sa starali dve ženy. Po vojne sa Peer znova stretol so svojím otcom a jeho ženou." (The Gazette, Montreal, 5 August 1993).
Revizionizmus holokaustu a jeho politické dôsledky
Jürgen Graf