Posledná bitka
"Dosiahnutie nášho úsilia o nový svetový poriadok spocíva na našom ponaucení z lekcie holokaustu." (Ian Kagedan, riaditel vládnych vztahov židovskej organizácie B'nai B'rith, citovaný v Toronto Star, 26. novembera 1991.)a) Transformácia holokaustu na náboženstvo
Ortodoxné tvrdenie o holokauste nemôže byt obranované racionálnymi argumentami, pretože jeho absurdnost je obrovská. Žiada sa od nás, aby sme verili vo fata morganu rozsiahleho zabíjania vo vražedných továrnach, ktoré nezanechalo žiadne stopy - žiadne dokumenty, žiadne kosti, zuby ci popol - nic! Dalej sa od nás žiada verit, že Spojenci, ktorí mali rozsiahlu siet informátorov po celej Európe a špióna v nemeckom vedení (admirál Canaris, šéf nemeckej rozviedky), si až do konca vojny neboli vedomí tejto gigantickej genocídy, pretože ak by o masovom vraždení vedeli, potom by konali tak, aby to zastavili. Nakoniec sa od nás žiada viera v to, že Židia v Polsku, epicentre holokaustu, až do augusta 1944 nevedeli nic o osviencimských plynových komorách, inak by Židia z lodzského geta nelli dobrovolne do Osviencimu - co je presne to, co urobili, ako udáva Raul Hilberg vo svojej práci o holokauste (Die Vernichtung der europaeischen Juden, s. 543/544).
Kedže sionistami kontrolovaný systém "západných demokracií" je neschopný celit revizionistom argumentami, uchyluje sa k cenzúre a brutálnej sile, aby umlcal nebezpecních heretikov. A Židia postupne transformujú holokaust na náboženstvo. Ide o velmi chytrú stratégiu, pretože - ako trefne poznamenáva Robert Faurisson - clovek nemôže vyvrátit náboženstvo vedeckými argumentami. Múzeá a pamätníky holokaustu, množiace sa ako huby po daždi po celej Európe a USA, sa takto skutocne stávajú chrámami nového náboženstva, zatialco profesionálni "preživší holokaust", ako je Elie Wiesel, sú knazmi tohto nového náboženstva. Aby sme dokázali toto tvrdenie, stací zacitovat samotného Elie Wiesela: "Holokaust je svätým tajomstvom, tajomstvom, ktoré je limitované na kruh knazstva prežijúcich" (Peter Novick, The Holocaust in American Life, 1999, s. 211, 212). Další velknaz kultu holokaustu, Simon Wiesenthal, zachádza ešte dalej: "Ked každý z nás predstúpi pred 6 miliónov, nebudú sa nás pýtat, co sme robili so svojimi životmi... Poviem: Nezabudol som na vás" (Simon Wiesenthal v Response, Vol. 20, Nr. 1).
Nie sú povolené žiadne kritické otázky o holokauste, kedže sú rúhaním: Spôsobujú nesmierny nepokoj vecným obetiam perzekúcie, Židom, a sú pokusom ocistit národný socializmus - najhoršiu ideológiu všetkých cias, ktorá umožnila holokaust! V dnešnom Nemecku je dokonca považované za nemyslitelné porovnávat holokaust s krutostami komunistických tyranov ako Stalin alebo kambodžský diktátor Pol Pot, pretože sa to považuje za "relativizovanie" a "trivializovanie" najhoršieho zlocinu v histórii.
Francúzsky sionistický propagandista Claude Lanzmann, tvorca dlhého a nevýslovne hlúpeho filmu o holokauste (názov tohoto filmu je Shoa, hebrejský výraz pre "katastrofu", ktorý je Židmi casto používaný ako synonymum pre "holokaust") sa ani nesnaží skryt skutocnost, že kult holokaustu má nahradit krestanstvo:
"Ak Osviencim je nieco iné ako horor histórie, potom sa krestanstvo trasie v základoch. Kristus je Syn Boží, ktorý šiel na koniec ludsky znesitelného, kde znášal najrutejšie utrpenie. (...) Ak je Osviencim pravdou, potom existuje ludské utrpenie, s ktorým sa utrpenie Krista jednoducho nedá porovnat. (...) V tomto prípade je Kristus falošný a spása nepríde od neho. (...) Osviencim je vyvrátením Krista." (Les temps modernes, Paris, December 1993, s. 132, 133.)
V dnešných dnoch velká cast Žzidov viac v Boha neverí, ale prakticky každý z nich verí v 6 miliónov. Sionistické vedenie šikovne využíva holokaust na zjednotenie svetového Židovstva udržiavajúc ich v stálom stave hystérie a perzekucnej mánie, tvrdiac, že iba držaním sa pokope budú Židia schopný zakázat hrozbu nového holokaustu.
Je bez debaty, že len málo nežidov chce prijat pochmúrne náboženstvo holokaustu. Zatialco prevažná väcšina ludí na Západe stále verí, že oficiálne tvrdenie o holokauste je v základe pravdivé (aj ked majú dojem, že císla sú nejako nadhodnotené), sú úplne znechutení vecným lamentovaním o židovských obetiach a židovskom utrpení. Jednoducho o tom nechcú viac pocut. Prieskumy verejnej mienky v Nemecku ukázali, že velká väcšina populácie bola proti plánovanému pamätníku holokaustu v Berlíne (comu sa žiadna velká strana, vedúci politik ci velké noviny neodvážili oponovat). V súkromí sú politici možno rovnako tak znechutení nekonecnou litániou holokaustu ako zvyšok populácie, ale nemôžu si dovolit nechat revizionistov vyhrat, pretože to by zatriaslo samotnými základmi "demokratického" systému, ktorému vdacia za svoje kariéry a bohatstvo.
b) Funkcia holokaustu vo svete od roku 1945
Politické dôsledky holokaustu od roku 1945 boli obrovské. Ked hovorím o "holokauste", nemám na mysli historický fakt, kežde vyhladzovanie Židov v chemických bitúnkoch sa v skutocnosti neodohralo. Ale v mysli populácie je toto vyhladzovanie rovnako skutocné ako 2. svetová vojna alebo ako egyptské pyramídy, zatialco skutocné genocídy, ako napr. umelo vyvolaný ukrajinský hladomor v rokoch 1932/1933, v ktorom bolo komunistami zámerne na smrt vyhladovaných niekolko miliónov ludí, sú zabudnuté. Pozrime sa bližšie na tieto dôsledky:
- Vytvorenie štátu Izrael. "Bez holokaustu by nebol žiaden židovský štát." Toto otvorené tvrdenie pochádza od Žida Roberta Goldmana (Frankfurter Allgemeine Zeitung, 19. decembra 1997, s. 9). Goldman mal pravdu. Bez holokaustu by svet nikdy nepovolil založenie židovského štátu v Palestíne tri roky po vojne. V tom case sa koncila koloniálna éra. Briti už boli rozhodnutí dat Indii nezávislost, zatialco množstvo ázijských a afrických teritórií sa snažilo striast vládu bieleho muža. Kým sa ostatné mocnosti náhlili garantovat nezávislost svojich kolónií, Židom v Palestíne bolo umožnené zúcastnit sa koloniálneho dobrodružstva par excellence, s požehnaním Západu i Sovietskeho Zväzu. Kvôli zabezpeceniu, že ich štát bude mat židovskú väcšinu, sionisti postupovali s nemilosrdnou brutalitou; celé dediny boli zrovnané so zemou, tisíce Arabov zavraždených (Deir Yassein bol iba jedným z mnohých masakrov), a velká cast Palestíncanov bola vyhnaná zo zeme svojich predkov. Tí, ktorí zostali, boli odvtedy tercom tvrdých represií. Podla velmi pro-sionistického švajciarskeho týždenníka Die Weltwoche (22. októbra 1992) bolo v roku 1992 v izraelských väzniciach minimálne 15 tisíc palestínskych politických väznov, používanie mucenia bolo oficiálne sankcionované izraelským Najvyšším súdom v novembri 1996. Ked píšem tieto riadky, izraelskí vojaci každodenne strielajú do neozbrojených palestínskych demonštrantov, z ktorých sú mnohé deti.
Židovský teror v okupovanej Palestíne nie je skutocne podporovaný alebo schválený svetovou mienkou, ale je tolerovaný. Po tom všetkom, židovský lud potreboval domovinu, aby sa chránil pred novým holokaustom, a co je utrpenie Palestíncanov v porovnaní s utrpením Židov za Hitlera? Vystríhajme sa ilúzií: Pokial ludia na Západe veria v šest miliónov a plynové komory, budú vždy v princípe podporovat, aj ked kritizujú izraelské zaubchádzanie s Palestíncami ako zbytocne tvrdé.
Bez vonkajšej pomoci by sionistický parazitný štát nefungoval. Jeho hlavný príjem pozostáva z financných injekcií z USA, podpory od medzinárodného Židovstva a nemeckých reparácií. Podla oficiálnych zdrojov SRN v roku zaplatila 85,4 miliardy DM (Der Spiegel 18/1992), no skutocná suma je ovela vyššia. K tomu pripocítajme enormné dodávky vo forme komodít. Nahum Goldmann, dlhorocný predseda Svetového židovského kongresu (JWC), neciniac žiadne tajnosti ohladom tohto faktu, napísal:
"Bez nemeckých reparácií, ktoré zacali prúdit pocas prvých desiatich rokov štátu, Izrael by nemal polovicu svojej infraštruktúry. Všetky vlaky sú nemecké, a to isté platí pre elektrické inštalácie a velkú cast izraelského priemyslu" (Nahum Goldmann, Das jüdische Paradox, Europäische Verlagsanstalt, 1978, s. 171).
V roku 1999 Nemecko poskytlo Izraelu ultra-moderné ponorky, ktoré môžu niest nukleárne strely. Izraelcania nemuseli zaplatit ani fenig - ponorky boli dalším príspevkom nemeckej lútosti za holokaust!
- Imunita Židov voci kritike. Pred rokom 1945 bola kritika Židov legitímna. Dnes to už neplatí. Aj tá najmenšia kritika židovskej moci a židovskej arogancie - napríklad vplyv Židov v západných masmédiách, zarážajúco vysoký pocet Židov v Clintonovej administratíve alebo impertinentné správanie sa nemeckej Ústrednej rady Židov - je okamžite umlcaná výkrikmi o Osviencime. Efektívnost tohto zastrašovania je demonštrovaná nasledujúcim faktom: Najnepríjemnejšia zlocinecká organizácia sveta sa pravidelne oznacuje ako "ruská mafia", aj ked prakticky všetci jej šéfovia sú Židia, casto s izraelskými pasmi. Toto tvrdenie je nevyvrátitelne demonštrované Jürgenom Rothom v jeho dokumente "Die Russen-Mafia" (Rasch und Roehring, Hamburg 1996). Názov knihy je "Ruská mafia", pretože ako by to bol titul "Židovská mafia", autor by šiel do nemeckého väzenia, a jeho kniha by bola spálená. V dnešnom rusku sú piati ci šiesti zo siedmich velkých "oligarchov", ktorí sa dostali k svojmu majetku krádežou od ruského ludu, sú Židia. O tom sa západné médiá nikdy nezmienujú.
- Vytváranie hanby nemeckého národa Od roku 1945 bol nemecký lud oznacovaný znackou hanby. Sebanenávist a hanba je prevažujúcim trendom, zatialco sebaúcta a patriotizmus sa považuje za opovrhnutiahodné.
Po vojne proti Iraku v roku 1991 George Bush senior, ktorý bol vtedy prezidentom USA, verejne rozprával o "Novom Svetovom Poriadku", ktorý sa nesnažil definovat. Faktom je, že "Nový Svetový Poriadok" znamená to, že Amerika, ako neodškriepitelná supervelmoc, môže nanútit svoju politiku a svoje pochybné hodnoty všetkým dalším krajinám. A Amerika je dnes z velkej casti ovládaná Židmi (Aj ked je židovský vplyv menej prevažujúci v republikánskej strane než v demokratickej, Židia stále vlastnia takmer každé velké noviny a väcšinu televíznych sietí, takže žiaden republikánsky prezident si nemôže dovolit vládnut proti nim. V modernej spolocnosti nik nemôže vládnut proti médiám, co sa k svojej nevýhode pred štvrtstorocím naucil Richard Nixon).
c) Co by sa stalo, ak by sa holokaust verejne odhalil ako podvod?
Ak by bol holokaust verejne odhalený ako nehanebný podvod, ak by to zistili všetci ludia na svete, že kým Židia boli bezpochyby brutálne perzekvovaní pocas 2. svetovej vojny, neexistoval žiaden pokus ich vyhladit, že továrne na smrt, plynové komory a plynové nákladiaky sú židovským podvodom, a že císlo 6 miliónov bolo fantastickým zvälicením, sionistami vedený "Nový Svetový Poriadok" by skoncil.
Nemecko by sa stalo neovládatelným; nemecký lud by nepocitoval nic iné, len nenávist a pohrdanie voci politikom, intelektuálom a žurnalistom, ktorí ich zradili a klamali den za dnom. Celý systém krajiny by bol beznádejne zdiskreditovaný. To reprezentanti systému vedia. 15. augusta 1994 novinár Patrick Bahners, komentujúc proces s revizionistom Güntherom Deckertom, ktorý bol poslaný do väzenia za "popieranie holokaustu", napísal vo Frankfurter Allgemeine Zeitung: "Ak by bol Deckertov postoj voci holokaustu správny, Spolková republika Nemecko by bola založená na klamstve. Každý prezidentský prejav, každá minuta ticha, každá kniha o histórii by bola lžou. Preto popieraním genocídy Židov [Deckert] spochybnuje legitímnost Spolkovej republiky Nemecko." Len tažko by sa dal tento problém uviest presnejšie. Niektorí tvorcovia nemeckej verejnej mienky teraz otvorene deklarujú, že holokaust je základom povojnového Nemecka. To je ukázané v citáte z vplyvných novín Die Welt (28. apríl 1994): "Ktokolvek popiera pravdu o národnosocialistických vyhladzovacích táboroch, popiera základy, na ktorých je Spolková republika Nemecko vybudovaná."
No taktiež v dalších západných krajinách by viera v tzv. "demokratický systém" bola tažko otrasená, kedže ludia by sa pýtalí samých seba, preco táto šaráda musela byt po desatrocia presadzovaná cenzúrou a otvoreným terorom.
Kým dôsledky verejného odhalenia holokaustu ako podvodu by boli najvážnejšie pre západný systém ako celok, pre medzinárodné Židovstvo a štát Izrael by boli neodvratnou katastrofou. Spustila by sa celosvetová vlna anti-židovských sympatií a žiaden nežid by viac sionistický parazitný štát nepodporil. Nemecké reparácie by sa cez noc zastavili a USA by museli zredukovat svoju financnú pomoc Izraelu tak drasticky, že by sa ocitol na pokraji krachu ani nie za rok. Židia v Izraeli by boli cisto demoralizovaní, kedže by inštiktívne vycítili, že štát, založený na takomto kolosálnom podvode nemá morálne právo existovat. Kedže náboženstvo holokaustu, ktoré zjednocuje Židov po celom svete, by skolabovalo, medzinárodná židovská solidarita by bola záležitostou minulosti. A hnev Palestíncanov by dosiahol gigantické rozmery, kedže by chápali, že im bola ich krajina ukradnutá a ich synovia postrielaní v mene lži.
d) Konecná zbran proti sionizmu a štátu Izrael
Na konci roku 2000 je Izrael obliehanou krajinou, ale z vojenského pohladu je stále nadradený svojim susedom, a teší sa nepodmienecnej podpore USA. Ak by sa niektorý z islamských štátov stal dostatocne silný na to, aby seriózne ohrozil Izrael, bol by pravdepodobne napadnutý a vojensky vyhladený Amerikou. Rusko nebude kvôli Palestíncanom riskovat konfrontáciu s USA. Urcite môžeme obdivovat statocnost bojovníkov palestínskeho odporu, ktorí sú ochotní obetovat svoje životy za oslobodenie svojej domoviny od cudzích votrelcov, ale realisticky, nemajú žiadnu šancu vyhrat. Palestíncania majú kamene a praky. Izraelci majú helikoptéry a tanky. Nemôžete znicit helikoptéry a tanky kamenmi a prakmi.
Ked sa bojuje proti nepriatelovi, clovek by mal stále hladat jeh najslabší bod. Najslabším bodom Izraela, jeho Achillovou pätou, je lož o holokauste, ktorej vdací za svoju existenciu. Revizionisti môžu venovat protivníkom Izraela a medzinárodného sionizmu strašnú zbran. Je pravdou, že mnoho revizionistov nie je v žiadnom prípade vedených politickými úvahami. Niektorí z nich - dobrým príkladom je Carlo Mattogno - sú motivovaní len intelektuálnou kurióznostou, chcú si byt istí, co sa skutocne stalo so Židmi pocas 2. svetovej vojny. Ale aj ked revizionizmus nie je politickým hnutím, jeho politické uplatnenia sú obrovské. Revizionisti sa usilujú nájst pravdu - a pravda je smrtelným nepriatelom Izraela a sionizmu - aj ked subjektívne sú ich ciele casto cisto vedecké a mimo akýchkolvek politických ambícií. To je, samozrejme, dôvodom, preco sú stále vo viac a viac krajinách prenasledovaní a ich knihy pálené.
Z hladiska úplnej židovskej kontroly médií a neustále rastúcej anti-revizionistickej represie v mnohých západných krajinách, je naozaj velmi tažké dosiahnut revizionistický prielom. My, revizionisti, celíme nerovnénu boju, ktorý môže byt len ciastocne vysvetlený totálnym nedostatkom našich financných zdrojov. Naštastie Internet, ktorý nie sú Židia schopní cenzurovat, velmi zlepšil naše možnosti, ako dat svetu výsledky nášho výskumu, ale aj tak nesmieme podliehat naivným ilúziám: nie každý obcan západného sveta, ktorý je informovaný o revizionistických argumentoch, sa automaticky stane revizionistom a anti-sionistom. Priemerná osoba na Západe - a predovšetkým v Nemecku - má tak dokonale vymytý mozog, že náhle odhalenie pravdy môže vyvolat nervové zrútenie alebo bolesti žalúdka. Opakovane som bol toho sám svedkom. Další ludia ochotne akceptujú pravdu o holokauste, ale kedže vedia, že najmenšie podozrenie z revizionizmu vedie k sociálnemu odlúceniu, ekonomickému zruinovaniu a súdnej perzekúcii, pochopitelne sa nebudú chciet zapojit. Ak však chceme vyhrat vojnu proti tým, ktorých jeden z mojich ruských priatelov nazýva "nepriatelia Boha a ludstva", nemáme inú možnost, ako znicit Velkú Lož, inak Velká Lož znicí nás.
Logickým dôsledkom toho všetkého je to, že tie krajiny, ktoré sú autenticky anti-sionistické, a ktoré sú skutocnými priatlmi utlácaného palestínskeho ludu, by mali ucinit prelom revizionizmu holokaustu svojou najpoprednejšou prioritou. Tank stojí milióny dolárov, ale môže byt znicený jedinou raketou. Revizionisti môžu poskytnút anti-sionistickým bojovníkom za slobodu zbran, ktorú nemôže znicit ani tisíc rakiet.
Revizionizmus holokaustu a jeho politické dôsledky
Jürgen Graf